检察机关刑事起诉书制作要义/法律文书制作要义系列

Franklin D. Roosevelt
Oficiálny portrét z kampane, 1944
32. prezident USA
V úrade 4. marec 1933 – 12. apríl 1945
Viceprezident	John N. Garner (1933 – 41) Henry A. Wallace (1941 – 45) Harry S. Truman (1945)
Herbert C. Hoover Harry S. Truman
44. guvernér ?tátu New York
V úrade 1. január 1929 – 31. december 1932
Alfred E. Smith Herbert H. Lehman
Námestník ministra námorníctva
V úrade 17. marec 1913 – 26. august 1920
Prezident	Woodrow Wilson
Beekman Winthrop Gordon Woodbury
?len Senátu ?tátu New York z 26. obvodu
V úrade 1. január 1911 – 17. marec 1913
John F. Schlosser James E. Towner
Biografické údaje
Narodenie	30. január 1882 Hyde Park, New York, USA
úmrtie	12. apríl 1945 (63 rokov) Warm Springs, Georgia, USA
Politická strana	demokrat
Alma mater	Harvard University, Columbia Law School
Profesia	právnik
Vierovyznanie	episkopál
Rodina
Man?elka	Eleanor Rooseveltová
Odkazy
	Franklin Delano Roosevelt (multimediálne súbory)
?Politicky portál ?Biograficky portál

百度 美图方面对记者表示，未来所有业务及商业化都将基于人工智能技术，希望借助人工智能开启新的商业模式。

Franklin Delano Roosevelt (* 30. január 1882, Hyde Park, New York – ? 12. apríl 1945, Warm Springs, Georgia), v?eobecne známy ako FDR, bol americky politik, ktory bol 32. prezidentom Spojenych ?tátov od roku 1933 a? do svojej smrti v roku 1945. Bol ?lenom Demokratickej strany a je jedinym prezidentom USA, ktory bol vo funkcii viac ako dve funk?né obdobia. Jeho prvé dve funk?né obdobia boli zamerané na boj proti ve?kej hospodárskej kríze, zatia? ?o v tre?om a ?tvrtom sa zameral na americkú ú?as? v druhej svetovej vojne.

Po ukon?ení ?túdia na univerzite za?al vykonáva? právnickú prax v New Yorku. V rokoch 1911 a? 1913 bol zvoleny za ?lena senátu ?tátu New York a potom bol námestníkom ministra námorníctva za prezidenta Woodrowa Wilsona po?as prvej svetovej vojny. Bol protikandidátom Jamesa M. Coxa na kandidátke Demokratickej strany v prezidentskych vo?bách v USA v roku 1920, ale Cox prehral s republikánskym kandidátom Warrenom G. Hardingom. V roku 1921 ochorel na paralytickú chorobu, ktorá mu natrvalo ochromila nohy. ?iasto?ne v?aka podpore svojej man?elky Eleanor Rooseveltovej sa vrátil do verejnej funkcie ako guvernér ?tátu New York v rokoch 1929 a? 1933, po?as ktorych presadzoval programy na boj proti ve?kej hospodárskej kríze. V prezidentskych vo?bách v roku 1932 s preh?adom porazil republikánskeho prezidenta Herberta Hoovera.

Po?as prvych 100 dní vo funkcii prezidenta stál na ?ele bezprecedentnej federálnej legislatívy a riadil federálnu vládu po?as v???iny obdobia Ve?kej hospodárskej krízy, pri?om v reakcii na najvyznamnej?iu hospodársku krízu v americkej histórii zaviedol program New Deal (Novy údel). Vytvoril tie? koalíciu New Deal, ktorá preorientovala americkú politiku na systém piatich strán a definovala americky liberalizmus v polovici 20. storo?ia. Vytvoril mno?stvo programov na poskytnutie pomoci nezamestnanym a farmárom a zároveň sa sna?il o o?ivenie hospodárstva prostredníctvom Národnej správy pre obnovu a ?al?ích programov. Zaviedol tie? vyznamné regula?né reformy tykajúce sa financií, komunikácií a práce a predsedal ukon?eniu prohibície. V roku 1936 zví?azil v op?tovnych vo?bách, pri?om ekonomika sa oproti roku 1933 zlep?ila, ale v rokoch 1937 a 1938 sa ekonomika prepadla do hlbokej recesie. V roku 1937 sa mu nepodarilo roz?íri? Najvy??í súd, v tom istom roku sa vytvorila konzervatívna koalícia, ktorá zablokovala realizáciu ?al?ích programov a reforiem New Deal. Medzi hlavné programy a právne predpisy, ktoré pre?ili a boli zavedené za jeho prezidentovania, patria Komisia pre cenné papiere a burzu, Národny zákon o pracovnych vz?ahoch, Federálna spolo?nos? pre poistenie vkladov a Sociálne zabezpe?enie. V roku 1940 sa úspe?ne uchádzal o znovuzvolenie a stal sa jedinym americkym prezidentom, ktory zastával funkciu viac ako dve funk?né obdobia.

Ke??e po roku 1938 sa okrem japonskej invázie do ?íny a agresie nacistického Nemecka blí?ila druhá svetová vojna, poskytol silnú diplomatickú a finan?nú podporu ?íne, Spojenému krá?ovstvu a Sovietskemu zv?zu, zatia? ?o USA zostali oficiálne neutrálne. Po japonskom útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941 docielil vyhlásenie vojny Japonsku, Nemecku a Taliansku. úzko spolupracoval s ostatnymi národnymi lídrami pri vedení spojencov proti mocnostiam Osi. Dohliadal na mobilizáciu amerického hospodárstva na podporu vojnového úsilia a realizoval stratégiu Európa na prvom mieste. Inicioval tie? vyvoj prvej atómovej bomby a spolu s ostatnymi spojeneckymi lídrami pracoval na vytvorení základov pre Organizáciu Spojenych národov a ?al?ie povojnové in?titúcie, pri?om dokonca vytvoril pojem "Spojené národy". Op?tovne vyhral vo?by v roku 1944, ale zomrel v roku 1945 po tom, ako sa jeho fyzické zdravie po?as vojnovych rokov vá?ne a neustále zhor?ovalo. Odvtedy sa viaceré jeho kroky stali ter?om zna?nej kritiky, vrátane jeho príkazu na internáciu japonskych Ameri?anov v koncentra?nych táboroch. Napriek tomu ho historické rebrí?ky neustále zara?ujú medzi najv???ích americkych prezidentov.

Rany ?ivot a man?elstvo

Detstvo

Maly Roosevelt v roku 1884, ke? mal 2 roky

Franklin Delano Roosevelt sa narodil 30. januára 1882 v meste?ku Hyde Park v Hudson Valley v ?táte New York podnikate?ovi Jamesovi Rooseveltovi I. a jeho druhej man?elke Sáre Ann Delanovej. Jeho rodi?ia, ktorí boli bratranec a sesternica zo ?iesteho kolena, pochádzali zo zámo?nych, uznávanych newyorskych rodín - Rooseveltovcov, Aspinwallovcov a Delanovcov. Jeho predok z otcovej strany sa v 17. storo?í pris?ahoval do Nového Amsterdamu a Rooseveltovci uspeli ako obchodníci a vlastníci p?dy. Patriarcha rodiny Delano, Philip Delano, odcestoval do Nového sveta na lodi Fortune v roku 1621 a Delanovcom sa darilo ako obchodníkom a stavite?om lodí v Massachusetts. Franklin mal nevlastného brata Jamesa Roosevelta "Rosyho" Roosevelta z otcovho predchádzajúceho man?elstva.

Jeho otec James v roku 1851 vy?tudoval právo na Harvardovej univerzite, ale po získaní dedi?stva po svojom starom otcovi sa rozhodol nepraktizova? právo. James, prominentny bourbonsky demokrat, raz vzal Franklina na stretnutie s prezidentom Groverom Clevelandom, ktory mu povedal: "M?j maly mu?, mám pre teba zvlá?tne ?elanie. Je to, aby si sa nikdy nestal prezidentom Spojenych ?tátov." Franklinova matka, ktorá mala dominantny vplyv v jeho prvych rokoch ?ivota, raz vyhlásila: "M?j syn Franklin je Delano, v?bec nie Roosevelt." Jamesa, ktory mal 54 rokov, ke? sa Franklin narodil, niektorí pova?ovali za vzdialeného otca, hoci ?ivotopisec James MacGregor Burns uvádza, ?e James komunikoval so svojím synom viac, ne? bolo v tom ?ase be?né.

Vzdelanie a za?iatok kariéry

Roosevelt v roku 1893 vo veku 11 rokov

Ako die?a sa nau?il jazdi? na koni, strie?a? a plachti?, hra? pólo, tenis a golf. ?asté cesty do Európy - od dvoch rokov a od siedmich do p?tnástich rokov - mu pomohli nau?i? sa nemecky a francúzsky jazyk. Okrem toho, ?e v deviatich rokoch nav?tevoval ?tátnu ?kolu v Nemecku, do svojich 14 rokov sa u?il doma pod vedením u?ite?ov. Potom nav?tevoval Groton School, episkopálnu internátnu ?kolu v Grotone v ?táte Massachusetts. Nepatril medzi populárnej?ích ?tudentov z Grotonu, ktorí boli lep?ími ?portovcami a mali rebelantské sklony. Jej riadite? Endicott Peabody hlásal povinnos? kres?anov pomáha? menej ??astnym a nabádal svojich ?tudentov, aby vstúpili do verejnej slu?by. Peabody mal silny vplyv po?as celého Rooseveltovho ?ivota, slú?il na jeho svadbe a nav?tevoval ho ako prezidenta.

Roosevelt v roku 1900 vo veku 18 rokov

Podobne ako v???ina jeho spolu?iakov z Grotonu, aj on chodil na Harvard College. Bol ?lenom bratstva Alpha Delta Phi a Fly Clubu a p?sobil ako ?kolská roztlieskava?ka. Roosevelt bol ako ?tudent alebo ?portovec pomerne nevyrazny, ale stal sa ?éfredaktorom denníka The Harvard Crimson, ?o si vy?adovalo ambície, energiu a schopnos? riadi? ostatnych. Nesk?r povedal: "Na vysokej ?kole som ?tyri roky nav?tevoval kurzy ekonómie a v?etko, ?o ma u?ili, bolo nesprávne."

Jeho otec zomrel v roku 1900, ?o mu sp?sobilo ve?ké utrpenie. V nasledujúcom roku sa prezidentom Spojenych ?tátov stal jeho bratranec z piateho kolena Theodore Roosevelt. Theodorov energicky ?tyl vedenia a reformátorsky zápal z neho urobili Franklinov vzor a hrdinu. V roku 1903 ukon?il trojro?né ?túdium histórie na Harvarde s titulom bakalár. Zostal tam e?te ?tvrty rok a nav?tevoval postgraduálne kurzy.

V roku 1904 nastúpil na právnickú fakultu Columbia Law School, ale v roku 1907 ju opustil po zlo?ení newyorskych advokátskych skú?ok. V roku 1908 sa zamestnal v prestí?nej právnickej firme Carter Ledyard & Milburn, kde pracoval v oddelení admirality.

Man?elstvo, rodina a man?elské zále?itosti

Eleanor a Franklin s prvymi dvoma de?mi, 1908

Po?as druhého ro?níka vysokej ?koly sa zoznámil s Alice Sohirovou, ktorá ho odmietla. Franklin sa potom za?al uchádza? o priazeň svojej známej z detstva a sesternice z piateho kolena, Eleanor Rooseveltovej, netere Theodora Roosevelta. V roku 1903 ju Franklin po?iadal o ruku. Po odpore jeho matky sa Franklin a Eleanor Rooseveltová 17. marca 1905 zosobá?ili. Jej otec Elliott bol u? po smrti; nevestu oddal Theodore, ktory bol v tom ?ase prezidentom. Mlady pár sa pres?ahoval do Springwoodu. Franklin a Sara Rooseveltovci poskytli novoman?elom aj mestsky dom v New Yorku a Sara si popri tomto dome dala postavi? dom pre seba. Eleanor sa v domoch v Hyde Parku ani v New Yorku nikdy necítila ako doma, milovala v?ak rodinny prázdninovy dom na ostrove Campobello, ktory man?elom darovala Sara. Burns nazna?uje, ?e mlady Franklin Roosevelt bol sebavedomy a cítil sa vo vy??ej triede dobre. Na druhej strane Eleanor bola plachá a nemala rada spolo?ensky ?ivot. Spo?iatku zostávala Eleanor doma, aby vychovávala ich deti. Podobne ako jeho otec, aj Franklin prenechal starostlivos? o deti svojej man?elke a Eleanor túto úlohu delegovala na opatrovate?ky. Nesk?r povedala, ?e nevedela "absolútne ni? o zaobchádzaní s die?a?om ani o jeho k?mení". Mali ?es? detí. Anna, James a Elliott sa narodili v rokoch 1906, 1907 a 1910. Druhy syn páru, Franklin, zomrel v detskom veku v roku 1909. ?al?í syn, tie? menom Franklin, sa narodil v roku 1914 a najmlad?í John sa narodil v roku 1916.

Roosevelt mal nieko?ko mimoman?elskych afér. Krátko po jej prijatí do zamestnania v roku 1914 za?al románik s Eleanorinou spolo?enskou sekretárkou Lucy Mercerovou. Túto aféru odhalila Eleanor v roku 1918. Franklin uva?oval o rozvode, ale Sara mala námietky a Mercerová sa nechcela vyda? za rozvedeného mu?a s piatimi de?mi. Franklin a Eleanor zostali man?elmi a Franklin s?úbil, ?e Mercerovú u? nikdy neuvidí. Eleanor mu aféru nikdy neodpustila a ich man?elstvo sa zmenilo na politické partnerstvo. Eleanor si ?oskoro zriadila samostatny dom v Hyde Parku vo Val-Kille a venovala sa spolo?enskym a politickym zále?itostiam nezávisle od svojho man?ela. Citovy zlom v ich man?elstve bol taky vá?ny, ?e ke? Franklin v roku 1942 - vzh?adom na svoje zhor?ujúce sa zdravie - po?iadal Eleanor, aby s ním op?? ?ila, odmietla. Franklin nenav?tívil Eleanorin newyorsky byt a? do konca roka 1944.

Franklin poru?il svoj s?ub dany Eleanor v súvislosti s Lucy Mercerovou. S Mercerovou udr?iavali formálnu kore?pondenciu a v roku 1941 sa op?? za?ali stretáva?. Rooseveltov syn Elliott tvrdil, ?e jeho otec mal 20-ro?ny pomer so svojou osobnou sekretárkou Marguerite LeHandovou. ?al?í syn, James, uviedol, ?e "existuje reálna mo?nos?, ?e medzi jeho otcom a nórskou korunnou princeznou M?rthou, ktorá po?as ?asti druhej svetovej vojny byvala v Bielom dome, existoval romanticky vz?ah". Asistenti ju v tom ?ase ozna?ovali za "prezidentovu priate?ku" a v novinách sa objavili klebety, ktoré ich romanticky spájali.

Za?iatky politickej kariéry (1910 – 1920)

Senátor ?tátu New York (1910 – 1913)

Roosevelt v roku 1912

Roosevelt sa o právnickú prax ve?mi nezaujímal a priate?om povedal, ?e plánuje vstúpi? do politiky. Napriek obdivu k bratrancovi Theodorovi zdie?al Franklin otcovu v?zbu s Demokratickou stranou a v rámci príprav na vo?by v roku 1910 ho strana naverbovala, aby sa uchádzal o miesto v newyorskom ?tátnom zhroma?dení. Bol presved?ivym regrutátorom: mal osobnos? a energiu na vedenie kampane a peniaze na zaplatenie vlastnej kampane. Rooseveltova kampaň do ?tátneho zhroma?denia sa v?ak skon?ila po tom, ako sa sú?asny demokrat Lewis Stuyvesant Chanler rozhodol usilova? o znovuzvolenie. Namiesto toho, aby upustil od svojich politickych nádejí, sa uchádzal o kreslo v ?tátnom senáte. Senátny obvod, ktory sa nachádzal v okresoch Dutchess County, Columbia County a Putnam County, bol silne republikánsky. Roosevelt sa obával, ?e Theodorova opozícia by mohla ukon?i? jeho kampaň, ale Theodore jeho kandidatúru podporoval napriek ich straníckym rozdielom. Roosevelt, ktory p?sobil ako mana?ér svojej vlastnej kampane, cestoval po celom senátnom obvode autom v ?ase, ke? si len málokto mohol dovoli? auto. V?aka svojej agresívnej kampani, známosti svojho mena v Hudson Valley a prevahe demokratov vo vo?bách v Spojenych ?tátoch v roku 1910 prekvapivo zví?azil.

Napriek krátkym legislatívnym zasadnutiam pova?oval svoju novú funkciu za kariéru na plny úv?zok. Svojho mandátu sa ujal 1. januára 1911 a ?oskoro sa stal vodcom skupiny "povstalcov", ktorí boli v opozícii vo?i Tammany Hall ma?inérii, ktorá ovládala ?tátnu Demokratickú stranu. Vo vo?bách do Senátu USA v roku 1911, ktoré sa rozhodovali na spolo?nom zasadnutí zákonodarného zboru ?tátu New York, Roosevelt a dev?tnás? ?al?ích demokratov sp?sobili dlhotrvajúcu patovú situáciu tym, ?e sa postavili proti viacerym kandidátom podporovanym organizáciou Tammany. Tammany podporila Jamesa A. O'Gormana, vysoko uznávaného sudcu, ktory bol pre Roosevelta prijate?ny, a O'Gorman koncom marca vo?by vyhral. Roosevelt sa tak stal populárnou osobnos?ou medzi newyorskymi demokratmi. Novinové ?lánky a karikatúry zobrazovali "druhy príchod Roosevelta", z ?oho Tammany "behali zimomriavky po chrbte".

Roosevelt sa postavil proti Tammany Hall tym, ?e podporil guvernéra New Jersey Woodrowa Wilsona v jeho úspe?nej kandidatúre na post demokrata v roku 1912. Vo?by sa stali súbojom troch strán, ke? Theodore Roosevelt opustil Republikánsku stranu a za?al kampaň tretej strany proti Wilsonovi a úradujúcemu republikánskemu prezidentovi Williamovi Howardovi Taftovi. Franklinovo rozhodnutie podpori? vo v?eobecnych vo?bách Wilsona namiesto svojho bratranca si znepriatelilo ?as? jeho rodiny, okrem Theodora. Prekonal záchvat bru?ného tyfusu a s pomocou novinára Louisa McHenryho Howa bol vo vo?bách v roku 1912 op?tovne zvoleny. Po vo?bách p?sobil ako predseda po?nohospodárskeho vyboru; jeho úspech s po?nohospodárskymi a pracovnymi zákonmi bol predzves?ou jeho neskor?ej politiky New Deal. Vtedy sa stal d?slednej?ie progresívnym, podporoval pracovné a sociálne programy.

Námestník ministra námorníctva (1913 – 1919)

Roosevelt ako asistent ministra námorníctva, 1913

V?aka jeho podpore Wilsona bol vymenovany v marci 1913 za námestníka ministra námorníctva, druhého najvy??ieho úradníka na ministerstve námorníctva po ministrovi Josephovi Danielsovi. Roosevelt mal náklonnos? k námorníctvu, bol dobre s?ítany v tejto oblasti a bol horlivym zástancom ve?kych a ú?innych ozbrojenych síl. S Wilsonovou podporou Daniels a Roosevelt zaviedli systém povy?ovania na základe zásluh a roz?írili civilnú kontrolu nad autonómnymi oddeleniami námorníctva. Roosevelt dohliadal na civilnych zamestnancov námorníctva a získal si re?pekt odborovych predákov pre svoju spravodlivos? pri rie?ení sporov. Po?as jeho vy?e sedemro?ného p?sobenia v úrade nedo?lo k ?iadnemu ?trajku, preto?e získal cenné skúsenosti v pracovnoprávnych otázkach, vojnovom riadení, námornych zále?itostiach a logistike.

V roku 1914 sa uchádzal o miesto republikánskeho senátora Elihu Roota z New Yorku. Hoci mal podporu ministra financií Williama Gibbsa McAdooa a guvernéra Martina H. Glynna, ?elil silnému protikandidátovi Jamesovi W. Gerardovi z Tammany Hall. Nemal ani Wilsonovu podporu, ke??e prezident potreboval sily Tammany pre svoju legislatívu a znovuzvolenie v roku 1916. Gerard ho v demokratickych primárkach jednozna?ne porazil a vo v?eobecnych vo?bách zasa prehral s republikánom Jamesom Wolcottom Wadsworthom ml. Presved?il sa, ?e len federálna zá?tita bez podpory Bieleho domu nem??e porazi? silnú miestnu organizáciu. Po vo?bách sa so ?éfom Tammany Hall Charlesom Francisom Murphym sna?il dohodnú? a stali sa z nich spojenci.

Ke? v auguste 1914 vypukla v Európe prvá svetová vojna, Roosevelt sa op?? zameral na ministerstvo námorníctva. Hoci na?alej verejne podporoval Wilsona, sympatizoval s Hnutím za pripravenos?, ktorého vodcovia vyrazne podporovali spojenecké mocnosti a vyzyvali na budovanie vojenskych síl. Wilsonova administratíva iniciovala roz?írenie námorníctva po potopení lode RMS Lusitania nemeckou ponorkou a Roosevelt pomohol zriadi? námornú rezervu Spojenych ?tátov a Radu národnej obrany. V apríli 1917, po tom, ako Nemecko vyhlásilo, ?e sa zapojí do neobmedzenej ponorkovej vojny a napadlo nieko?ko americkych lodí, Kongres schválil Wilsonovu vyzvu na vyhlásenie vojny Nemecku.

Roosevelt ho po?iadal, aby mohol slú?i? ako námorny d?stojník, ale Wilson trval na tom, aby pokra?oval ako asistent ministra. Nasledujúci rok zostal vo Washingtone, aby koordinoval nasadenie námorníctva, ktoré sa ?tvornásobne roz?írilo. V lete 1918 odcestoval do Európy, aby skontroloval námorné zariadenia a stretol sa s francúzskymi a britskymi predstavite?mi. V septembri sa vrátil do Spojenych ?tátov na palube lode USS Leviathan. Po?as 11-dňovej plavby zasiahla lo? pandémia chrípky a zabila mnohych ?udí na palube. Roosevelt ?a?ko ochorel na chrípku a komplikovany zápal p?úc, ale kym lo? pristála v New Yorku, zotavil sa. Po tom, ako Nemecko v novembri 1918 podpísalo prímerie, Daniels a Roosevelt dohliadali na demobilizáciu námorníctva. Napriek radám star?ích d?stojníkov, ako bol admirál William Benson - ktory tvrdil, ?e si nevie "predstavi? ?iadne vyu?itie letectva pre flotilu" - Roosevelt osobne nariadil zachovanie leteckej divízie námorníctva. Ke? sa Wilsonova vláda blí?ila ku koncu, Roosevelt plánoval svoju ?al?iu kandidatúru. Oslovil Herberta Hoovera, aby sa uchádzal o prezidentskú nomináciu Demokratickej strany v roku 1920, pri?om on by bol jeho protikandidátom.

Kampaň na viceprezidenta (1920)

Cox a Roosevelt v Ohiu, 1920

Rooseveltov plán, aby Hoover kandidoval, stroskotal po tom, ako sa Hoover verejne prihlásil k republikánom, av?ak Roosevelt sa rozhodol uchádza? o nomináciu na viceprezidenta v roku 1920. Po tom, ako guvernér James M. Cox z Ohia získal na Národnom konvente Demokratickej strany v roku 1920 prezidentskú nomináciu, vybral si Roosevelta za svojho protikandidáta a konvent ho aklamáciou nominoval. Hoci jeho nominácia v???inu ?udí prekvapila, ako umierneny, wilsonovec a zástanca prohibície so slávnym menom vyva?oval kandidátku. Roosevelt, vtedy 38-ro?ny, po zjazde Demokratickej strany odstúpil z funkcie asistenta ministra a viedol kampaň po celej krajine v prospech straníckej kandidátky.

Po?as kampane Cox a Roosevelt obhajovali Wilsonovu administratívu a Ligu národov, ktoré boli v roku 1920 nepopulárne. Roosevelt osobne podporoval ?lenstvo USA v Lige, ale na rozdiel od Wilsona uprednostňoval kompromis so senátorom Henrym Cabotom Lodgeom a ?al?ími "rezervistami". Republikáni Warren G. Harding a Calvin Coolidge porazili v prezidentskych vo?bách Coxovu a Rooseveltovu kandidátku s ve?kym náskokom, pri?om získali v?etky ?táty mimo Juhu. Roosevelt túto prehru prijal a nesk?r sa zamy??al nad tym, ?e vz?ahy a dobrá v??a, ktoré si vybudoval v kampani v roku 1920, sa ukázali ako hlavny prínos v jeho kampani v roku 1932. Vo vo?bách v roku 1920 sa prvykrát verejne zú?astnila aj Eleanor Rooseveltová, ktorá sa s podporou Louisa Howa etablovala ako cenny politicky hrá?. Po vo?bách sa vrátil do New Yorku, kde vykonával právnickú prax a p?sobil ako viceprezident spolo?nosti Fidelity and Deposit Company.

D?sledky sexuálneho ?kandálu v Newporte (1921)

Rooseveltova budúca politická kariéra sa ocitla v ohrození, ke? sa na verejnos? dostala jeho úloha vedúceho sekcie A úradu asistenta ministra námorníctva USA v rámci sexuálneho ?kandálu v Newporte. Minister Daniels vytvoril sekciu A, v?eobecne známu ako Newportsky sexuálny oddiel, v roku 1919 na vy?etrovanie homosexuálnych aktivít na americkej námornej základni v Newporte na Rhode Islande. Vy?etrovanie námornej vy?etrovacej komisie aj vyboru amerického Senátu pre námorné zále?itosti odhalilo model uv?znenia a zastra?ovania zo strany ?tyridsa?jeden operatívcov konajúcich pod Rooseveltovym vedením. V závere?nej správe senátneho vyboru z roku 1921 sa dospelo k záveru, ?e Roosevelt bol "pod priamym doh?adom", ?o ho robilo "morálne zodpovednym" za toto zneu?ívanie, a dokonca sa navrhovalo, aby nebol sp?sobily zastáva? akúko?vek verejnú funkciu. Na titulnej strane správy v denníku The New York Times z 23. júla 1921 sa objavil titulok: "?kandál v námorníctve pripisujú F. D. Rooseveltovi — podrobnosti sa nesmú publikova?".

Ochrnutie a politicky návrat (1921 – 1928)

Vzácna fotografia Roosevelta na invalidnom vozíku s Falou a Ruthie Bieovou, dcérou správcov jeho sídla Hyde Park, február 1941

Roosevelt sa sna?il získa? podporu pre svoj politicky návrat vo vo?bách v roku 1922, ale jeho kariéru zmarila choroba, ktorá sa za?ala necelé tri ty?dne po tom, ako Vybor Senátu USA pre námorné zále?itosti vydal závere?nú správu o sexuálnom ?kandále v Newporte. Za?alo sa to po?as dovolenky man?elov Rooseveltovcov na ostrove Campobello v auguste 1921. Jeho hlavnymi príznakmi boli horú?ka; symetrická, vzostupná paralyza; paralyza tváre; dysfunkcia ?riev a mo?ového mechúra; necitlivos? a hyperestézia; a zostupny priebeh zotavovania. Zostal natrvalo ochrnuty od pása nadol a bola mu diagnostikovaná detská obrna. ?túdia z roku 2003 sa jednozna?ne priklonila k diagnóze Guillainovho-Barrého syndrómu, ale historici na?alej opisovali jeho ochrnutie pod?a p?vodnej diagnózy.

Hoci jeho matka bola za jeho odchod z verejného ?ivota, Roosevelt, jeho man?elka a jeho blízky priate? a poradca Louis Howe boli rozhodnutí, aby pokra?oval v politickej kariére. Mnohych ?udí presvied?al, ?e sa jeho stav zlep?uje, ?o pova?oval za nevyhnutné pred kandidatúrou. Pracne sa nau?il chodi? na krátke vzdialenosti, pri?om nosil ?elezné ortézy na bedrách a nohách, otá?aním trupu, pri?om sa opieral o palicu. Dával si pozor, aby ho na verejnosti nikdy nevideli pou?íva? invalidny vozík, a ve?mi sa sna?il zabráni? akémuko?vek zobrazeniu v tla?i, ktoré by zd?raznilo jeho postihnutie. Jeho zdravotné postihnutie v?ak bolo dobre známe pred a po?as jeho prezidentovania a stalo sa hlavnou sú?as?ou jeho imid?u. Na verejnosti sa zvy?ajne objavoval vzpriamene, podopierany na jednej strane pomocníkom alebo jednym zo svojich synov.

Od roku 1925 trávil v???inu ?asu na juhu Spojenych ?tátov, najprv na svojom hausbóte Larooco. Zaujaty potenciálnymi vyhodami vodolie?by zalo?il v roku 1926 rehabilita?né centrum v meste Warm Springs v Georgii, kde zhroma?dil personál fyzioterapeutov a v???inu svojho dedi?stva pou?il na kúpu hotela Merriweather Inn. V roku 1938 zalo?il Národnú nadáciu pre detskú paralyzu, ?o viedlo k vyvoju vakcín proti detskej obrne.

Zostal aktívny v newyorskej politike a zároveň v 20. rokoch 20. storo?ia nadviazal kontakty na Juhu, najm? v Georgii. Vydal otvoreny list, v ktorom podporil úspe?nú kampaň Ala Smitha v newyorskych guvernérskych vo?bách v roku 1922, ?o pomohlo Smithovi a zároveň ukázalo, ?e Roosevelt je stále d?le?itou politickou osobnos?ou. Roosevelt a Smith pochádzali z odli?nych prostredí a nikdy si úplne ned?verovali, ale Roosevelt podporoval Smithovu progresívnu politiku, zatia? ?o Smith bol rád, ?e má Rooseveltovu podporu.

Roosevelt predniesol nomina?né prejavy za Smitha na národnych zjazdoch Demokratickej strany v rokoch 1924 a 1928; prejav na zjazde v roku 1924 znamenal jeho návrat do verejného ?ivota po chorobe a rekonvalescencii. V tom roku boli demokrati vyrazne rozdelení medzi mestské krídlo, ktoré viedol Smith, a konzervatívne, vidiecke krídlo, ktoré viedol William Gibbs McAdoo. V 101. kole hlasovania získal nomináciu John W. Davis, kompromisny kandidát, ktory v prezidentskych vo?bách v roku 1924 utrpel drvivú porá?ku. Podobne ako mnohí v celych Spojenych ?tátoch, ani Roosevelt po?as obdobia prohibície neabstinoval od alkoholu, ale verejne sa sna?il nájs? kompromis v otázke prohibície prijate?ny pre obe krídla strany.

V roku 1925 ho Smith vymenoval do komisie pre ?tátny park Taconic a jeho kolegovia ho zvolili za predsedu. V tejto funkcii sa dostal do konfliktu s Robertom Mosesom, Smithovym chránencom, ktory bol hlavnou silou v Komisii pre ?tátny park Long Island a v Rade parkov ?tátu New York. Roosevelt obvinil Mosesa, ?e vyu?íva známos? mien vyznamnych os?b vrátane Roosevelta na získanie politickej podpory pre ?tátne parky, ale potom presmeruje finan?né prostriedky do tych, ktoré Moses na Long Islande uprednostňoval, zatia? ?o Moses sa sna?il zablokova? vymenovanie Howa do platenej funkcie tajomníka Taconickej komisie. Roosevelt p?sobil v komisii do konca roka 1928 a jeho sporné vz?ahy s Mosesom pokra?ovali aj po?as ich kariéry.

V roku 1923 zalo?il Edward Bok americkú mierovú cenu vo vy?ke 100 000 dolárov pre najlep?í plán na dosiahnutie svetového mieru. Roosevelt mal vo?ny ?as a záujem, a tak vypracoval návrh plánu pre túto sú?a?. Nikdy ho nepredlo?il, preto?e za porotkyňu ceny bola vybraná Eleanor. Jeho plán po?adoval vytvorenie novej svetovej organizácie, ktorá by nahradila Spolo?nos? národov. Hoci bol v roku 1920 kandidátom na viceprezidenta na kandidátke Demokratickej strany, ktorá podporovala Ligu, v roku 1924 bol pripraveny ju zru?i?. Jeho návrh "Spolo?nosti národov" akceptoval vyhrady, ktoré navrhol Henry Cabot Lodge v rozprave v Senáte v roku 1919. Nová Spolo?nos? sa nemala anga?ova? na západnej pologuli, kde platila Monroeova doktrína. Nemala by ?iadnu kontrolu nad vojenskymi silami. Hoci Rooseveltov plán nebol nikdy zverejneny, Roosevelt o probléme ve?a premy??al a niektoré zo svojich my?lienok z roku 1924 zahrnul do návrhu Organizácie Spojenych národov v rokoch 1944 - 1945.

Guvernér ?tátu New York (1929 – 1932)

Guvernér Roosevelt a jeho predchodca Al Smith, 1930

Smith, prezidentsky kandidát Demokratickej strany vo vo?bách v roku 1928, po?iadal Roosevelta, aby kandidoval na post guvernéra ?tátu New York vo vo?bách v roku 1928. Roosevelt spo?iatku odmietal, preto?e sa mu nechcelo opusti? Warm Springs a obával sa republikánskej prevahy. Vedenie strany ho nakoniec presved?ilo, ?e len on m??e porazi? republikánskeho kandidáta na guvernéra, newyorského generálneho prokurátora Alberta Ottingera. Aklamáciou získal guvernérsku nomináciu strany a op?? sa obrátil na Howea, aby viedol jeho kampaň. K Rooseveltovi sa v kampani pridali jeho spolupracovníci Samuel Rosenman, Frances Perkinsová a James Farley. Zatia? ?o Smith prehral v prezidentskych vo?bách a bol porazeny vo svojom domovskom ?táte, Roosevelt bol zvoleny za guvernéra s jednopercentnym náskokom a stal sa uchádza?om v nasledujúcich prezidentskych vo?bách.

Navrhol vystavbu vodnych elektrární a rie?il pretrvávajúcu po?nohospodársku krízu v 20. rokoch 20. storo?ia. Vz?ahy medzi ním a Smithom utrpeli po tom, ako sa rozhodol neponecha? si k?ú?ovych Smithovych nominantov, ako bol napríklad Moses. So svojou man?elkou Eleanor sa dohodol na porozumení pre zvy?ok svojej kariéry; ona bude poslu?ne slú?i? ako guvernérova man?elka, ale zároveň bude m?c? slobodne presadzova? svoj vlastny program a záujmy. Za?al tie? organizova? "rozhovory pri ohni", v ktorych sa prostredníctvom rozhlasu priamo obracal na svojich voli?ov a ?asto vyvíjal tlak na zákonodarny zbor ?tátu New York, aby presadzoval jeho program.

V októbri 1929 do?lo ku krachu na Wall Street a v Spojenych ?tátoch sa za?ala ve?ká hospodárska kríza. Roosevelt videl vá?nos? situácie a zriadil ?tátnu komisiu pre zamestnanos?. Stal sa tie? prvym guvernérom, ktory verejne podporil my?lienku poistenia v nezamestnanosti.

Ke? sa Roosevelt v máji 1930 za?al uchádza? o druhé funk?né obdobie, zopakoval svoju doktrínu z kampane spred dvoch rokov: "?e pokroková vláda musí by? ?ivá a rastúca, ?e boj o ňu je nekone?ny a ?e ak na jeden jediny okamih alebo rok po?avíme, nielen?e zostaneme stá? na mieste, ale v pohybe civilizácie sa prepadneme sp??." Jeho platforma po?adovala pomoc po?nohospodárom, plnú zamestnanos?, poistenie v nezamestnanosti a starobné d?chodky. Bol zvoleny na druhé funk?né obdobie so 14%-nym náskokom.

Roosevelt navrhol balí?ek hospodárskej pomoci a zriadenie Do?asnej správy pre núdzovú pomoc, ktorá mala tieto prostriedky rozde?ova?. Agentúra, ktorú viedol najprv Jesse I. Straus a potom Harry Hopkins, pomohla v rokoch 1932 a? 1938 viac ako tretine obyvate?ov New Yorku. Za?al tie? vy?etrova? korupciu v New Yorku v súdnictve, polícii a organizovanom zlo?ine, ?o viedlo k vytvoreniu Seaburyho komisie. Seaburyho vy?etrovanie odhalilo vydiera?skú skupinu, viedlo k odvolaniu mnohych verejnych ?inite?ov z funkcií a sp?sobilo, ?e úpadok Tammany Hall bol nevyhnutny. Podporil zalesňovanie Hewittovym dodatkom z roku 1931, ktory dal vzniknú? systému newyorskych ?tátnych lesov.

Prezidentské vo?by v roku 1932

Roosevelt na za?iatku 30. rokov 20. storo?ia

Ke? sa blí?ili prezidentské vo?by v roku 1932, zameral sa na celo?tátnu politiku, vytvoril volebny tím pod vedením Howea a Farleyho a "brain trust" politickych poradcov zlo?eny najm? z profesorov Kolumbijskej a Harvardovej univerzity. Niektorí jeho ?ance nehodnotili tak optimisticky, ako napríklad Walter Lippmann, dekan politickych komentátorov, ktory poznamenal: "Je to príjemny mu?, ktory by sa bez akejko?vek d?le?itej kvalifikácie na tento úrad ve?mi rád stal prezidentom."

Rooseveltove snahy o rie?enie d?sledkov krízy v jeho vlastnom ?táte ho v?ak ako guvernéra presadili do ?ela demokratickej prezidentskej nominácie v roku 1932. Zhroma?dil progresívnych stúpencov Wilsonovej vlády a zároveň oslovil mnohych konzervatívcov, ?ím sa stal hlavnym kandidátom na juhu a západe. Hlavnú opozíciu vo?i jeho kandidatúre predstavovali konzervatívci zo severovychodu, predseda Snemovne reprezentantov John Nance Garner z Texasu a Al Smith, demokraticky prezidentsky kandidát z roku 1928.

Na zjazd vstupoval s náskokom delegátov v?aka svojmu úspechu v demokratickych primárkach v roku 1932, ale v???ina delegátov vstupovala na zjazd bez viazanosti na konkrétneho kandidáta. Pri prvom prezidentskom hlasovaní získal hlasy viac ako polovice, ale menej ako dvoch tretín delegátov, pri?om Smith skon?il s odstupom na druhom mieste. Roosevelt potom pris?úbil viceprezidentskú nomináciu Garnerovi, ktory kontroloval hlasy z Texasu a Kalifornie; Garner ho po tre?om hlasovaní podporil a Roosevelt získal nomináciu vo ?tvrtom hlasovaní. Ke? sa Roosevelt dozvedel, ?e získal nomináciu, priletel z New Yorku do Chicaga a stal sa prvym prezidentskym kandidátom hlavnej strany, ktory nomináciu osobne prijal. Jeho vystúpenie bolo nevyhnutné, aby sa napriek svojmu telesnému postihnutiu ukázal ako vitálny.

Vo svojej ?akovnej re?i vyhlásil: "S?ubujem vám, s?ubujem sám sebe, ?e budem ma? novy údel (new deal) pre americky ?ud... Toto je viac ako politická kampaň. Je to vyzva do zbrane." Roosevelt s?úbil reguláciu cennych papierov, zní?enie ciel, pomoc farmám, verejné práce financované vládou a ?al?ie vládne opatrenia na rie?enie ve?kej hospodárskej krízy. Demokratická platforma odrá?ala meniacu sa verejnú mienku a obsahovala vyzvu na zru?enie prohibície; Roosevelt sám pred zjazdom nezaujal k tejto otázke verejné stanovisko, ale pris?úbil, ?e bude podporova? stranícku platformu. Inak bola jeho hlavná stratégia kampane opatrná, s úmyslom vyhnú? sa chybám, ktoré by odvrátili pozornos? od Hooverovych nedostatkov v oblasti hospodárstva. Jeho vyhlásenia úto?ili na úradujúceho prezidenta a neobsahovali ?iadne ?al?ie konkrétne politiky alebo programy.

Vysledky volebného hlasovania v roku 1932

Po zjazde získal podporu viacerych progresívnych republikánov vrátane Georgea W. Norrisa, Hirama Johnsona a Roberta La Follettea ml. Zmieril sa aj s konzervatívnym krídlom strany a dokonca aj Ala Smitha presved?il, aby podporil demokratickú kandidátku. Hooverov postup v súvislosti s bonusovou armádou e?te viac po?kodil popularitu úradujúceho prezidenta, ke??e noviny po celej krajine kritizovali pou?itie sily na rozohnanie zhroma?denych veteránov.

Roosevelt získal 57 % hlasov voli?ov a zví?azil vo v?etkych ?tátoch okrem ?iestich. Historici a politológovia pova?ujú vo?by v rokoch 1932 - 36 za politické preskupenie. Rooseveltovo ví?azstvo umo?nilo vytvorenie koalície New Deal (novy údel), drobnych farmárov, ju?anskych belochov, katolíkov, politickych strojov ve?kych miest, odborovych zv?zov, ?erno?skych Ameri?anov zo severu (ju?anskí boli stále bez volebného práva), ?idov, intelektuálov a politickych liberálov. Vytvorenie koalície New Deal zmenilo americkú politiku a od?tartovalo to, ?o politológovia nazyvajú "systém strán New Deal" alebo systém piatej strany. Od ob?ianskej vojny do roku 1929 demokrati len zriedkavo kontrolovali obe komory Kongresu a vyhrali len ?tyri zo sedemnástich prezidentskych volieb; v rokoch 1932 a? 1979 demokrati vyhrali osem z dvanástich prezidentskych volieb a spravidla kontrolovali obe komory Kongresu.

Prechod na prezidentsky úrad a pokus o atentát

Roosevelt bol zvoleny v novembri 1932, ale podobne ako jeho predchodcovia sa ujal úradu a? v marci nasledujúceho roka. Po vo?bách sa ho prezident Hoover sna?il presved?i?, aby sa vzdal ve?kej ?asti svojej predvolebnej platformy a podporil politiku Hooverovej vlády. Roosevelt odmietol Hooverovu ?iados? o vypracovanie spolo?ného programu na zastavenie hospodárskeho úpadku s tym, ?e by mu to zv?zovalo ruky a ?e Hoover by mal právomoc rozhodova?.

Po?as prechodu si vybral Howea za ?éfa svojho ?tábu a Farleyho za generálneho po?tmajstra. Frances Perkinsová sa ako ministerka práce stala prvou ?enou vymenovanou do vládnej funkcie. Za ministra financií bol vybrany William H. Woodin, republikánsky priemyselník jemu blízky, a za ministra zahrani?nych vecí si Roosevelt vybral senátora Cordella Hulla z Tennessee. Harold L. Ickes a Henry A. Wallace, dvaja progresívni republikáni, boli vybraní za ministra vnútra a ministra po?nohospodárstva.

Vo februári 1933 unikol pokusu o atentát, ktory spáchal Giuseppe Zangara, ktory vyjadril "nenávis? vo?i v?etkym vládcom". Ke? sa Zangara pokú?al Roosevelta zastreli?, zasiahol ?enu s kabelkou; namiesto toho smrte?ne zranil starostu Chicaga Antonína ?ermaka, ktory sedel ved?a Roosevelta.

Prezidentovanie (1933 – 1945)

Burns pri analyze prezidentovho administratívneho ?tylu dospel k záveru:

Prezident si udr?al riadenie svojej administratívy... tym, ?e naplno vyu?il svoje formálne a neformálne právomoci ?éfa exekutívy; tym, ?e zvy?oval ciele, vytváral dynamiku, vzbudzoval osobnú lojalitu, dostával z ?udí to najlep?ie... tym, ?e medzi svojimi spolupracovníkmi zámerne podporoval zmysel pre sú?a?enie a stret v?le, ktory viedol k zm?tku, zlomeniu srdca a hnevu, ale zároveň spú??al impulzy vykonnej energie a iskry tvorivosti. ...tym, ?e rozde?oval jednu prácu viacerym ?u?om a viacero prác jednému ?loveku, ?ím posilňoval svoje vlastné postavenie odvolacieho súdu, depozitára informácií a nástroja koordinácie; tym, ?e ignoroval alebo obchádzal kolektívne rozhodovacie orgány, ako napríklad kabinet... a v?dy presvied?al, lichotil, ?ongloval, improvizoval, preskupoval, harmonizoval, zmieroval, manipuloval.

Prvé a druhé funk?né obdobie (1933 – 1941)

Ke? bol Roosevelt 4. marca 1933 inaugurovany, Spojené ?táty sa nachádzali na vrchole najhor?ej krízy vo svojej histórii. ?tvrtina pracovnej sily bola nezamestnaná a farmári mali ve?ké problémy, ke??e ceny klesli o 60 %. Priemyselná vyroba sa od roku 1929 zní?ila o viac ako polovicu. Dva milióny ?udí boli bez domova. Do ve?era 4. marca zatvorilo svoje banky 32 zo 48 ?tátov - ako aj District of Columbia.

Historici kategorizovali jeho program ako "pomoc, obnovu a reformu". ú?avu naliehavo potrebovali nezamestnaní. Ozdravenie znamenalo obnovenie normálneho stavu hospodárstva a reforma bola potrebná vo finan?nom a bankovom systéme. Prostredníctvom 30 "rozhovorov pri ohni" prezentoval svoje návrhy priamo americkej verejnosti ako sériu rozhlasovych prejavov. Nabity energiou z vlastného ví?azstva nad paralytickou chorobou vyu?íval vytrvaly optimizmus a aktivizmus na obnovu národného ducha.

Prvy Novy údel (1933 – 1934)

V druhy deň svojho p?sobenia v úrade vyhlásil ?tvordňové celonárodné "bankové prázdniny", aby ukon?il útek vkladate?ov, ktorí si chceli vybra? finan?né prostriedky. Na 9. marca zvolal mimoriadne zasadnutie Kongresu, na ktorom Kongres takmer nepozorovane prijal zákon o núdzovom bankovníctve. Tento zákon, ktory prvykrát vypracovala Hooverova administratíva a bankári z Wall Street, dal prezidentovi právomoc rozhodova? o otvorení a zatvorení bánk a oprávnil Federálne rezervné banky vydáva? bankovky. Po?as "prvych 100 dní" 73. volebného obdobia Kongresu Spojenych ?tátov sa prijalo nevídané mno?stvo právnych predpisov a stanovilo sa meradlo, s ktorym sa porovnávali budúci prezidenti. Ke? sa v pondelok 15. marca op?? otvorili banky, ceny akcií vzrástli o 15 % a v nasledujúcich ty?dňoch sa do bankovych trezorov vrátilo viac ako 1 miliarda USD, ?ím sa ukon?ila banková panika. Dňa 22. marca podpísal Cullenov-Harrisonov zákon, ktorym sa ukon?ila prohibícia.

Zaviedol mno?stvo agentúr a opatrení, ktoré mali poskytnú? pomoc nezamestnanym a inym osobám. Federálny úrad pre núdzovú pomoc pod vedením Harryho Hopkinsa rozde?oval pomoc ?tátnym vládam. úrad pre verejné práce (Public Works Administration - PWA) pod vedením ministra vnútra Harolda Ickesa dohliadal na vystavbu rozsiahlych verejnych prác, ako sú priehrady, mosty a ?koly. Správa pre elektrifikáciu vidieka (Rural Electrification Administration - REA) po prvykrát priniesla elektrinu do miliónov vidieckych domácností. Najpopulárnej?ou zo v?etkych agentúr Nového údelu - a Rooseveltovou najob?úbenej?ou - bola agentúra Civilian Conservation Corps (CCC), ktorá zamestnávala 250 000 nezamestnanych mu?ov na vidieckych projektoch. Roosevelt tie? roz?íril Hooverovu spolo?nos? Reconstruction Finance Corporation, ktorá financovala ?eleznice a priemysel. Kongres udelil Federálnej obchodnej komisii ?iroké regula?né právomoci a poskytol miliónom farmárov a majite?ov domov ú?avy na hypotékach. Zriadil aj úrad pre úpravu po?nohospodárstva (Agricultural Adjustment Administration), ktory mal zvy?i? ceny komodít tym, ?e platil farmárom za to, ?e nechali p?du neobrábanú a zní?ili stavy dobytka. V mnohych prípadoch bola úroda zaoraná a dobytok zabity, zatia? ?o mnohí Ameri?ania umierali od hladu a boli nedostato?ne oble?ení; kritici ozna?ili takúto politiku za "úplne idiotskú".

Cie?om zákona o národnej priemyselnej obnove (NIRA) z roku 1933 bola reforma hospodárstva. Jeho cie?om bolo skoncova? s bezoh?adnou konkurenciou tym, ?e prinútil priemyselné odvetvia zavies? pravidlá, ako sú minimálne ceny, dohody o nekonkurovaní a obmedzenia vyroby. Vedúci predstavitelia priemyslu rokovali o pravidlách s úradníkmi NIRA, ktorí pozastavili platnos? protimonopolnych zákonov vymenou za lep?ie mzdy. Najvy??í súd v máji 1935 vyhlásil NIRA za protiústavnú, ?o Roosevelta ve?mi mrzelo. Reformoval finan?né predpisy Glass-Steagallovym zákonom, ktorym vytvoril Federálnu korporáciu pre poistenie vkladov, ktorá mala ru?i? za sporivé vklady. Zákon tie? obmedzil prepojenie medzi komer?nymi bankami a firmami obchodujúcimi s cennymi papiermi. V roku 1934 bola vytvorená Komisia pre cenné papiere a burzu, ktorá regulovala obchodovanie s cennymi papiermi, a Federálna komisia pre komunikácie, ktorá regulovala telekomunikácie.

Zbierka videoklipov o Rooseveltovi

NIRA zah?ňala 3,3 miliardy dolárov (?o zodpovedá 74,6 miliardy dolárov v roku 2022) vydavkov prostredníctvom Správy verejnych prác na podporu obnovy. Roosevelt v spolupráci so senátorom Norrisom vytvoril najv???í ?tátom vlastneny priemyselny podnik v americkej histórii - Tennessee Valley Authority (TVA), ktory budoval priehrady a elektrárne, kontroloval povodne a modernizoval po?nohospodárstvo a domáce podmienky v chudobou postihnutom údolí Tennessee Valley. Miestni obyvatelia v?ak TVA kritizovali za to, ?e kv?li tymto projektom vys?ahovala tisíce ?udí. Slu?ba na ochranu p?dy ?kolila farmárov v správnych metódach obrábania p?dy a v?aka TVA sa Roosevelt stal otcom ochrany p?dy. Vykonnym nariadením 6102 sa vyhlásilo, ?e v?etko súkromne dr?ané zlato americkych ob?anov sa má preda? ministerstvu financií USA a cena sa má zvy?i? z 20 na 35 dolárov za uncu. Cie?om bolo bojova? proti deflácii, ktorá paralyzovala hospodárstvo.

Roosevelt sa pokúsil splni? svoj predvolebny s?ub zní?ením federálneho rozpo?tu. To zah?ňalo zní?enie vojenskych vydavkov zo 752 miliónov dolárov v roku 1932 na 531 miliónov dolárov v roku 1934 a 40 % zní?enie vydavkov na dávky pre veteránov. Zo zoznamov d?chodcov bolo vyradenych 500 000 veteránov a vdov a zvy?nym boli dávky zní?ené. Zní?ili sa federálne platy a vydavky na vyskum a vzdelávanie. Veteráni boli dobre organizovaní a d?razne protestovali, tak?e v???ina dávok bola do roku 1934 obnovená alebo zvy?ená. Skupiny veteránov, ako napríklad Americká légia a Veteráni zahrani?nych vojen, vyhrali svoju kampaň za zmenu ich dávok z platieb splatnych v roku 1945 na okam?itú hotovos?, ke? Kongres prelomil prezidentovo veto a v januári 1936 schválil zákon o prémiách. Do spotrebite?skej ekonomiky sa v?aka nemu dostali sumy vo vy?ke 2 % HDP a mal vyznamny stimula?ny ú?inok.

Druhy Novy údel (1935 – 1936)

Roosevelt podpisuje zákon o sociálnom zabezpe?ení, 14. august 1935.

Roosevelt o?akával, ?e jeho strana vo vo?bách do Kongresu v roku 1934 stratí kreslá, ako sa to stalo prezidentovej strane vo v???ine predchádzajúcich volieb v polovici volebného obdobia; namiesto toho demokrati kreslá získali. Posilneny d?verou verejnosti bol prvym bodom Rooseveltovho programu v 74. Kongrese vytvorenie programu sociálneho poistenia. Zákonom o sociálnom zabezpe?ení sa zriadilo sociálne zabezpe?enie a pris?úbilo sa ekonomické zabezpe?enie pre star?ích, chudobnych a chorych ?udí. Trval na tom, ?e by mal by? financovany z daní zo mzdy, a nie zo v?eobecného fondu: "Tieto príspevky zo mzdy sme tam vlo?ili preto, aby sme prispievate?om dali právne, morálne a politické právo pobera? d?chodky a dávky v nezamestnanosti. Ke? tam budú tieto dane, ?iaden prekliaty politik nikdy nebude m?c? zlikvidova? m?j program sociálneho zabezpe?enia." V porovnaní so systémami sociálneho zabezpe?enia v západoeurópskych krajinách bol zákon o sociálnom zabezpe?ení z roku 1935 pomerne konzervatívny. Po prvykrát v?ak federálna vláda prevzala zodpovednos? za ekonomické zabezpe?enie starych ?udí, do?asne nezamestnanych, nezaopatrenych detí a zdravotne postihnutych os?b. Oproti p?vodnému Rooseveltovmu zámeru univerzálneho pokrytia zákon vylú?il po?nohospodárov, domácich robotníkov a ?al?ie skupiny, ktoré tvorili pribli?ne ?tyridsa? percent pracovnej sily.

Zlú?il r?zne humanitárne organizácie, hoci niektoré, ako napríklad PWA, na?alej existovali. Po získaní povolenia Kongresu na ?al?ie financovanie pomoci zriadil Správu pre pokrok v práci (Works Progress Administration - WPA). Pod vedením Harryho Hopkinsa zamestnala WPA v prvom roku svojej ?innosti viac ako tri milióny ?udí. V spolupráci s miestnymi samosprávami uskuto?nila mno?stvo rozsiahlych stavebnych projektov. Zalo?ila tie? Národnú správu pre mláde? a umelecké organizácie.

Rooseveltov predvolebny leták z roku 1936 propagujúci jeho hospodársku politiku

Národny zákon o pracovnych vz?ahoch zaru?il pracovníkom právo na kolektívne vyjednávanie prostredníctvom odborov pod?a vlastného vyberu. Tymto zákonom sa tie? zriadila Národná rada pre pracovné vz?ahy (National Labor Relations Board - NLRB), ktorá mala u?ah?ova? uzatváranie mzdovych doh?d a potlá?a? opakované pracovné nepokoje. Zákon nenútil zamestnávate?ov, aby sa dohodli so svojimi zamestnancami, ale otvoril mo?nosti pre americké robotníctvo. Vysledkom bol obrovsky nárast po?tu ?lenov odborovych zv?zov, najm? v odvetví masovej vyroby. Ke? ?trajk vo Flinte ohrozil vyrobu spolo?nosti General Motors, Roosevelt poru?il precedens mnohych predchádzajúcich prezidentov a odmietol zasiahnu?; ?trajk nakoniec viedol k odborovej organizácii spolo?nosti General Motors aj jej konkurentov v americkom automobilovom priemysle.

Zatia? ?o prvy Novy údel z roku 1933 mal ?irokú podporu v???iny sektorov, druhy Novy údel bol vyzvou pre podnikate?skú komunitu. Konzervatívni demokrati na ?ele s Alom Smithom sa bránili prostredníctvom Americkej ligy slobody, ktorá ostro úto?ila na Roosevelta a prirovnávala ho k socializmu. Smith to v?ak prehnal a jeho búrlivá rétorika umo?nila Rooseveltovi izolova? svojich oponentov a stoto?ni? ich s bohatymi záujmovymi skupinami, ktoré sa postavili proti Novému údelu, ?o posilnilo Roosevelta na ví?azstvo v roku 1936. Naopak, odborové zv?zy, ktorym dodala energiu pracovná legislatíva, zaregistrovali milióny novych ?lenov a stali sa hlavnym podporovate?om Rooseveltovych op?tovnych volieb v rokoch 1936, 1940 a 1944.

Burns nazna?uje, ?e Rooseveltove politické rozhodnutia sa riadili sk?r pragmatizmom ne? ideológiou a ?e "bol ako generál partizánskej armády, ktorej kolóny, bojujúce naslepo v horách cez husté rokliny a hú?tiny, sa zrazu zbli?ujú, napoly pod?a plánu a napoly náhodou, a debutujú na rovine pod nimi". Roosevelt tvrdil, ?e takáto zdanlivo náhodná metodika je nevyhnutná. "Krajina potrebuje, a ak sa nemylim v jej náture, krajina si vy?aduje odvá?ne, vytrvalé experimentovanie," napísal. "Je zdravym rozumom vzia? nejakú metódu a vyskú?a? ju; ak zlyhá, úprimne to prizna? a skúsi? inú. Ale predov?etkym nie?o treba skú?a?."

Vo?by v roku 1936

Vysledky volebného hlasovania v roku 1936

V roku 1936 zostalo osem miliónov nezamestnanych, a hoci sa hospodárske podmienky od roku 1932 zlep?ili, zostali na?alej nedostato?né. V roku 1936 Roosevelt stratil podporu, ktorú mal kedysi v podnikate?skej komunite, preto?e podporoval NLRB a zákon o sociálnom zabezpe?ení. Republikáni mali len málo alternatívnych kandidátov a nominovali guvernéra Kansasu Alfa Landona, málo známeho nevyrazného kandidáta, ktorého ?ance po?kodil op?tovny vzostup stále nepopulárneho Herberta Hoovera na verejnosti. Zatia? ?o Roosevelt viedol kampaň na základe svojich programov Nového údelu a pokra?oval v útokoch na Hoovera, Landon sa sna?il získa? voli?ov, ktorí schva?ovali ciele Nového údelu, ale nesúhlasili s jeho realizáciou.

Pokus louisianského senátora Hueyho Longa zorganizova? ?avicovú tretiu stranu stroskotal po Longovej vra?de v roku 1935. Zvy?ky, ktorym pomáhal otec Charles Coughlin, podporili Williama Lemkeho z novovytvorenej Strany únie. Roosevelt získal op?tovnú kandidatúru bez v???ej opozície na Národnom konvente Demokratickej strany v roku 1936, pri?om jeho spojenci prekonali odpor Juhu, aby zru?ili dlho zau?ívané pravidlo, pod?a ktorého museli demokratickí kandidáti na prezidenta získa? hlasy dvoch tretín delegátov, a nie jednoduchú v???inu.

Vo vo?bách proti Landonovi a kandidátovi tretej strany získal Roosevelt 60,8 % hlasov a získal v?etky ?táty okrem Maine a Vermontu. Demokratická kandidátka získala najvy??í podiel hlasov voli?ov. Demokrati roz?írili svoju v???inu v Kongrese a kontrolovali viac ako tri ?tvrtiny kresiel v ka?dej snemovni. Vo vo?bách sa tie? upevnila koalícia Nového údelu; demokrati síce stratili niektorych tradi?nych spojencov z radov ve?kych podnikov, ale nahradili ich skupiny ako organizované robotníctvo a Afroameri?ania, z ktorych títo volili demokratov prvykrát od ob?ianskej vojny. Roosevelt stratil voli?ov s vysokymi príjmami, najm? podnikate?ov a profesionálov, ale dosiahol ve?ké zisky medzi chudobnymi a men?inami. Získal 86 % ?idovskych hlasov, 81 % katolíkov, 80 % ?lenov odborov, 76 % ju?anov, 76 % ?ernochov v severnych mestách a 75 % ?udí na podpore. Z celkového po?tu 106 miest v krajine so 100 000 a viac obyvate?mi získal 102 hlasov.

Boj na Najvy??om súde a legislatíva na druhé funk?né obdobie

Najvy??í súd sa stal hlavnou témou Rooseveltovej domácej politiky po?as jeho druhého funk?ného obdobia po tom, ako súd zru?il mnohé jeho programy vrátane NIRA. Konzervatívnej?í ?lenovia súdu podporovali zásady z Lochnerovej éry, v ktorej boli zru?ené mnohé hospodárske predpisy na základe zmluvnej slobody. Roosevelt navrhol zákon o reforme súdnych postupov z roku 1937, ktory by mu umo?nil vymenova? ?al?ieho sudcu za ka?dého úradujúceho sudcu star?ieho ako 70 rokov; v roku 1937 bolo ?es? sudcov Najvy??ieho súdu star?ích ako 70 rokov. Po?et sudcov bol stanoveny na dev?? od prijatia zákona o súdnictve v roku 1869 a Kongres zmenil po?et sudcov e?te ?es?krát v histórii USA. Rooseveltov plán na "doplnenie súdu" narazil na intenzívny politicky odpor jeho vlastnej strany na ?ele s viceprezidentom Garnerom, ke??e narú?al de?bu moci. Proti návrhu zákona sa postavila dvojstranícka koalícia liberálov a konzervatívcov oboch strán a predseda Najvy??ieho súdu Charles Evans Hughes poru?il precedens tym, ?e verejne obhajoval zamietnutie návrhu zákona. Akáko?vek ?anca na prijatie zákona sa skon?ila smr?ou vodcu senátnej v???iny Josepha Taylora Robinsona v júli 1937.

Po?núc prípadom West Coast Hotel Co. v. Parrish z roku 1937 za?al súd priaznivej?ie posudzova? hospodárske predpisy. Historici to ozna?ujú ako "zmenu v ?ase, ktorá zachránila deviatku". V tom istom roku Roosevelt po prvykrát vymenoval sudcu Najvy??ieho súdu a do roku 1941 vymenoval sedem z deviatich sudcov súdu. Po Parrishovi sa súd preorientoval zo súdneho preskúmania hospodárskych predpisov na ochranu ob?ianskych slob?d. ?tyria Rooseveltovi nominanti Najvy??ieho súdu, Felix Frankfurter, Robert H. Jackson, Hugo Black a William O. Douglas, mali mimoriadny vplyv na zmenu judikatúry súdu.

Po neúspechu zákona o reforme súdnych postupov v roku 1937 Rooseveltov vplyv upadal a konzervatívni demokrati sa spojili s republikánmi, aby zablokovali realizáciu ?al?ích programov Nového údelu. Rooseveltovi sa podarilo prija? niektoré právne predpisy vrátane zákona o byvaní z roku 1937, druhého zákona o úprave po?nohospodárstva a zákona o spravodlivych pracovnych normách (FLSA) z roku 1938, ktory bol poslednym vyznamnym právnym predpisom Nového údelu. Zákon FLSA zakazoval detskú prácu, stanovil federálnu minimálnu mzdu a vy?adoval platenie nad?asov pre niektorych zamestnancov, ktorí pracujú viac ako ?tyridsa? hodín ty?denne. Prijal tie? zákon o reorganizácii z roku 1939 a následne vytvoril Vykonny úrad prezidenta, ktory sa stal "nervovym centrom federálneho administratívneho systému". Ke? sa v polovici roka 1937 za?ala ekonomika op?? zhor?ova?, spustil rétorickú kampaň proti ve?kym podnikom a monopolnej moci, tvrdil, ?e recesia je d?sledkom ?trajku kapitálu, a dokonca nariadil Federálnemu úradu pre vy?etrovanie, aby h?adal zlo?inecké sprisahanie (?iadne nena?li). Potom po?iadal Kongres o 5 miliárd dolárov (?o v roku 2022 zodpovedá 101,78 miliardy dolárov) na pomoc a financovanie verejnych prác. V?aka tomu sa do roku 1938 vytvorilo a? 3,3 milióna pracovnych miest v rámci WPA. Projekty realizované v rámci WPA siahali od novych federálnych súdnych budov a po?tovych úradov a? po zariadenia a infra?truktúru pre národné parky, mosty a inú infra?truktúru v celej krajine, ako aj architektonické prieskumy a archeologické vykopávky - investície do vystavby zariadení a zachovania d?le?itych zdrojov. Okrem toho v?ak Roosevelt na mimoriadnom zasadnutí Kongresu odporu?il len trvaly zákon o národnom po?nohospodárstve, administratívnu reorganizáciu a opatrenia regionálneho plánovania, ktoré boli pozostatkom z riadneho zasadnutia. Pod?a Burnsa tento pokus ilustroval Rooseveltovu neschopnos? dohodnú? sa na základnom hospodárskom programe.

Bol odhodlany prekona? odpor konzervatívnych demokratov v Kongrese a zapojil sa do demokratickych primárok v roku 1938, pri?om aktívne viedol kampaň za protikandidátov, ktorí viac podporovali reformu Nového údelu. Rooseveltovi sa ve?mi nedarilo, podarilo sa mu porazi? len jedného z desiatich kandidátov. Vo vo?bách v novembri 1938 stratili demokrati ?es? kresiel v Senáte a 71 kresiel v Snemovni reprezentantov, pri?om straty sa sústredili medzi demokratmi podporujúcimi Novy údel. Ke? sa Kongres v roku 1939 op?? zi?iel, republikáni pod vedením senátora Roberta Tafta vytvorili konzervatívnu koalíciu s ju?anskymi demokratmi, ?ím prakticky ukon?ili Rooseveltovu mo?nos? presadi? svoje domáce návrhy. Napriek svojmu odporu vo?i Rooseveltovej domácej politike mnohí z tychto konzervatívnych kongresmanov poskytli rozhodujúcu podporu jeho zahrani?nej politike pred druhou svetovou vojnou a po?as nej.

Ochrana prírody a ?ivotného prostredia

Roosevelt sa cely ?ivot zaujímal o ?ivotné prostredie a ochranu prírody, a to u? od mladosti, ke? sa venoval lesníctvu na svojom rodinnom majetku. Hoci nikdy nebol outdoorovym ani ?portovym nad?encom v rozsahu Theodora Roosevelta, jeho rast národnych systémov bol porovnate?ny. Ke? bol Franklin guvernérom ?tátu New York, do?asná správa pre núdzové situácie bola v podstate ?tátnym predchodcom federálnych Civilnych ochranárskych zborov. 10 000 alebo viac mu?ov budovalo protipo?iarne chodníky, bojovalo proti erózii p?dy a vysádzalo sadenice stromov v okrajovych po?nohospodárskych oblastiach v New Yorku. Ako prezident sa aktívne podie?al na roz?irovaní, financovaní a podpore systému národnych parkov a národnych lesov. Ich popularita prudko vzrástla z troch miliónov náv?tevníkov ro?ne na za?iatku desa?ro?ia na 15,5 milióna v roku 1939. Do Civilnych ochranárskych zborov sa prihlásilo 3,4 milióna mladych mu?ov a vybudovalo sa 21 000 kilometrov chodníkov, vysadili sa dve miliardy stromov a zmodernizovalo 201 000 kilometrov po?nych ciest. Ka?dy ?tát mal svoje vlastné ?tátne parky a Roosevelt sa postaral o to, aby sa v rámci projektov WPA a CCC zmodernizovali aj tieto parky a národné systémy.

HNP a miera nezamestnanosti

Miera nezamestnanosti

Rok	Lebergott	Darby
1929	3,2	3,2
1932	23,6	22,9
1933	24,9	20,6
1934	21,7	16,0
1935	20,1	14,2
1936	16,9	9,9
1937	14,3	9,1
1938	19,0	12,5
1939	17,2	11,3
1940	14,6	9,5

Vládne vydavky sa za Hooverovej vlády zvy?ili z 8,0 % hrubého národného produktu (HNP) v roku 1932 na 10,2 % v roku 1936. ?tátny dlh ako percento HNP sa za Hooverovej vlády viac ako zdvojnásobil zo 16 % na 40 % HNP na za?iatku roka 1933. Na jeseň 1941 sa udr?al na úrovni takmer 40 %, potom po?as vojny rychlo rástol. V roku 1936 bol HNP o 34 % vy??í ako v roku 1932 a v predve?er vojny v roku 1940 o 58 %. To znamená, ?e hospodárstvo vzrástlo o 58 % v rokoch 1932 a? 1940 a potom o 56 % v rokoch 1940 a? 1945 po?as piatich rokov vojny. Nezamestnanos? po?as prvého Rooseveltovho funk?ného obdobia dramaticky klesla. V roku 1938 sa zvy?ila ("depresia v depresii"), ale po roku 1938 neustále klesala. Celková zamestnanos? sa po?as jeho funk?ného obdobia roz?írila o 18,31 milióna pracovnych miest, pri?om priemerny ro?ny nárast pracovnych miest po?as jeho vlády bol 5,3 %.

Zahrani?ná politika (1933 –1941)

Roosevelt s brazílskym prezidentom Getúliom Vargasom a ?al?ími hodnostármi v Brazílii, 1936

Hlavnou zahrani?nopolitickou iniciatívou Rooseveltovho prvého funk?ného obdobia bola politika dobrého susedstva, ktorá predstavovala prehodnotenie politiky USA vo?i Latinskej Amerike. Spojené ?táty po vyhlásení Monroeovej doktríny v roku 1823 ?asto zasahovali v Latinskej Amerike a v banánovych vojnách, ktoré nasledovali po ?panielsko-americkej vojne v roku 1898, v ktorej obsadili nieko?ko latinskoamerickych ?tátov. Po jeho nástupe do úradu stiahol americké sily z Haiti a uzavrel nové zmluvy s Kubou a Panamou, ?ím ukon?il ich ?tatút protektorátov USA. V decembri 1933 podpísal Dohovor z Montevidea, ktorym sa vzdal práva jednostranne zasahova? do zále?itostí latinskoamerickych krajín. Roosevelt tie? normalizoval vz?ahy so Sovietskym zv?zom, ktory Spojené ?táty od 20. rokov 20. storo?ia odmietali uzna?. Dúfal, ?e sa mu podarí znovu prerokova? rusky dlh z prvej svetovej vojny a otvori? obchodné vz?ahy, ale ani v jednej z tychto otázok sa nedosiahol ?iadny pokrok a "oba národy boli z dohody ?oskoro roz?arované".

Odmietnutie Versaillskej zmluvy v rokoch 1919 - 1920 znamenalo prevahu neintervencionizmu v americkej zahrani?nej politike. Napriek Rooseveltovmu wilsonovskému zázemiu on a minister zahrani?nych vecí Cordell Hull konali ve?mi opatrne, aby nevyvolali izolacionistické nálady. Izolacionistické hnutie posilnil za?iatkom a? v polovici 30. rokov 20. storo?ia senátor Gerald Nye a ?al?í, ktorí uspeli vo svojom úsilí zastavi? "obchodníkov so smr?ou" v USA pri predaji zbraní do zahrani?ia. Táto snaha mala podobu zákonov o neutralite; prezidentovi bolo odmietnuté ustanovenie, ktoré po?adoval a ktoré mu dávalo mo?nos? povoli? predaj zbraní obetiam agresie. Na za?iatku a? do polovice 30. rokov 20. storo?ia sa vo ve?kej miere podriadil neinterven?nej politike Kongresu. Medzitym fa?istické Taliansko pod vedením Benita Mussoliniho pokra?ovalo v prekonávaní Etiópie a Taliani sa pridali k nacistickému Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera a podporovali generála Francisca Franca a nacionalistov v ?panielskej ob?ianskej vojne. Ke? sa tento konflikt za?iatkom roka 1939 blí?il ku koncu, Roosevelt vyjadril ?útos? nad tym, ?e nepomohol ?panielskym republikánom. Ke? Japonsko v roku 1937 napadlo ?ínu, izolacionizmus obmedzil jeho schopnos? pom?c? ?íne, a to aj napriek zverstvám, ako bol masaker v Nankingu a incident na USS Panay.

Rooseveltovci s krá?om Jurajom VI. a krá?ovnou Al?betou, ktorí sa plavia z Washingtonu do Mount Vernonu vo Virgínii na lodi USS Potomac po?as prvej náv?tevy britského panovníka v USA (9. júna 1939)

Nemecko anektovalo Rakúsko v roku 1938 a ?oskoro sa zameralo na svojich vychodnych susedov. Roosevelt dal jasne najavo, ?e v prípade nemeckej agresie proti ?eskoslovensku zostanú USA neutrálne. Po podpísaní Mníchovskej dohody a realizácii Kri?tá?ovej noci sa americká verejná mienka obrátila proti Nemecku a Roosevelt sa za?al pripravova? na mo?nú vojnu s Nemeckom. Spoliehajúc sa na intervencionistickú politickú koalíciu ju?anskych demokratov a obchodne orientovanych republikánov, dohliadal na roz?irovanie americkych vzdu?nych síl a vojnovych vyrobnych kapacít.

Ke? sa v septembri 1939 za?ala druhá svetová vojna, ke? Nemecko napadlo Po?sko a Británia a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu, Roosevelt h?adal sp?soby, ako vojensky pom?c? Británii a Francúzsku. Izolacionistickí vodcovia ako Charles Lindbergh a senátor William Borah úspe?ne mobilizovali opozíciu proti jeho návrhu na zru?enie zákona o neutralite, av?ak Roosevelt získal súhlas Kongresu s predajom zbraní na základe princípu cash-and-carry. V septembri 1939 za?al aj pravidelnú tajnú kore?pondenciu s prvym lordom britskej admirality Winstonom Churchillom - i?lo o prvy z 1 700 vzájomnych listov a telegramov. Roosevelt nadviazal blízky osobny vz?ah s Churchillom, ktory sa v máji 1940 stal premiérom Spojeného krá?ovstva.

Zahrani?né cesty Roosevelta po?as jeho prezidentovania

Pád Francúzska v júni 1940 ?okoval americkú verejnos? a izolacionistické nálady poklesli. V júli 1940 Roosevelt vymenoval dvoch intervencionistickych republikánskych lídrov, Henryho L. Stimsona a Franka Knoxa, za ministrov vojny a námorníctva. Obe strany podporili jeho plány na rychle vybudovanie americkej armády, ale izolacionisti varovali, ?e Roosevelt zatiahne národ do zbyto?nej vojny s Nemeckom. V júli 1940 skupina kongresmanov predlo?ila návrh zákona, ktory by povolil prvy národny mierovy odvod, a s podporou Rooseveltovej administratívy bol v septembri prijaty zákon o selektívnom vycviku a slu?be z roku 1940. Ve?kos? armády sa zvy?ila zo 189 000 mu?ov na konci roka 1939 na 1,4 milióna v polovici roka 1941. V septembri 1940 Roosevelt otvorene poru?il zákony o neutralite uzavretím dohody o vymene torpédoborcov za základne, na základe ktorej vymenou za práva na vojenské základne na britskych Karibskych ostrovoch odovzdal Británii 50 americkych torpédoborcov.

Vo?by v roku 1940

V mesiacoch pred Národnym zhroma?dením Demokratickej strany v júli 1940 sa ve?a ?pekulovalo o tom, ?i sa Roosevelt bude uchádza? o bezprecedentné tretie funk?né obdobie. Tradíciu dvoch funk?nych období, hoci e?te nebola zakotvená v ústave, zaviedol George Washington, ke? v roku 1796 odmietol kandidova? na tretie funk?né obdobie. Roosevelt sa odmietol definitívne vyjadri? a niektorym ambicióznym demokratom, ako napríklad Jamesovi Farleymu, dokonca nazna?il, ?e sa nebude uchádza? o tretie funk?né obdobie a ?e sa m??u uchádza? o demokratickú nomináciu. Farley a viceprezident John Garner s ním neboli spokojní, ke? sa nakoniec rozhodol odstúpi? od washingtonského precedensu. Ke? sa Nemecko v polovici roka 1940 prehnalo západnou Európou a ohrozovalo Ve?kú Britániu, Roosevelt sa rozhodol, ?e len on má potrebné skúsenosti a schopnosti, aby národ bezpe?ne previedol cez nacistickú hrozbu. Pomáhali mu politickí ?éfovia strany, ktorí sa obávali, ?e ?iadny demokrat okrem Roosevelta nedoká?e porazi? Wendella Willkieho, populárneho republikánskeho kandidáta.

Vysledky volebného hlasovania v roku 1940

Na zjazde Demokratickej strany v júli 1940 v Chicagu Roosevelt ?ahko zvládol súboj s Farleym a viceprezidentom Garnerom, ktorí sa proti nemu obrátili po?as jeho druhého funk?ného obdobia kv?li jeho liberálnej hospodárskej a sociálnej politike. Na miesto Garnera na kandidátke sa Roosevelt obrátil na ministra po?nohospodárstva Henryho Wallacea z Iowy, byvalého republikána, ktory silne podporoval Novy údel a bol populárny v po?nohospodárskych ?tátoch. Proti tejto vo?be ostro vystúpili mnohí konzervatívci strany, ktorí mali pocit, ?e Wallace je príli? radikálny a v súkromnom ?ivote "vystredny". Roosevelt v?ak trval na tom, ?e bez Wallacea na kandidátke odmietne op?tovnú nomináciu, a Wallace získal viceprezidentskú nomináciu, ke? porazil predsedu Snemovne reprezentantov Williama B. Bankheada a ?al?ích kandidátov.

Pod?a prieskumu Gallupovej agentúry z konca augusta boli vysledky v podstate vyrovnané, ale Rooseveltova popularita v septembri prudko vzrástla po vyhlásení dohody Destroyers for Bases. Willkie podporoval ve?kú ?as? Nového údelu, ako aj zbrojenie a pomoc Británii, ale varoval, ?e Roosevelt zatiahne krajinu do ?al?ej európskej vojny. V reakcii na Willkieho útoky Roosevelt s?úbil, ?e krajinu udr?í mimo vojny. Po?as posledného mesiaca sa kampaň zvrhla na sériu nehoráznych obvinení a hádzania ?piny medzi stranami. Roosevelt vyhral vo?by v roku 1940 so ziskom 55 % hlasov ?udu, 38 zo 48 ?tátov a takmer 85 % hlasov voli?ov.

Tretie a ?tvrté funk?né obdobie (1941 – 1945)

Druhá svetová vojna dominovala Rooseveltovej pozornosti a svetovym zále?itostiam venoval ove?a viac ?asu ako kedyko?vek predtym. Domácu politiku a vz?ahy s Kongresom do ve?kej miery formovalo jeho úsilie dosiahnu? úplnú mobilizáciu hospodárskych, finan?nych a in?titucionálnych zdrojov národa pre vojnové úsilie. Dokonca aj vz?ahy s Latinskou Amerikou a Kanadou sa riadili vojnovymi po?iadavkami. Udr?iaval si úzku osobnú kontrolu nad v?etkymi d?le?itymi diplomatickymi a vojenskymi rozhodnutiami, úzko spolupracoval so svojimi generálmi a admirálmi, ministerstvami vojny a námorníctva, Britmi a dokonca aj so Sovietskym zv?zom. Jeho k?ú?ovymi poradcami v oblasti diplomacie boli Harry Hopkins v Bielom dome, Sumner Welles na ministerstve zahrani?nych vecí a Henry Morgenthau ml. na ministerstve financií. Vo vojenskych zále?itostiach najtesnej?ie spolupracoval s ministrom Henrym L. Stimsonom na ministerstve vojny, ná?elníkom ?tábu armády Georgeom Marshallom a admirálom Williamom D. Leahym.

Príprava na vojnu

Koncom roka 1940 bolo prezbrojovanie v plnom prúde, ?iasto?ne s cie?om roz?íri? a prezbroji? armádu a námorníctvo a ?iasto?ne sa sta? "arzenálom demokracie" pre Britániu a ?al?ie krajiny. Vo svojom prejave o ?tyroch slobodách v januári 1941 Roosevelt predlo?il argumenty pre spojenecky boj za základné práva na celom svete. Za asistencie Willkieho získal súhlas Kongresu s programom Lend-Lease, ktory smeroval masívnu vojenskú a hospodársku pomoc Británii a ?íne. Na rozdiel od p??i?iek z prvej svetovej vojny sa tieto p??i?ky nemali spláca?. Ke? Roosevelt zaujal tvrd?í postoj vo?i Japonsku, Nemecku a Taliansku, americkí izolacionisti ako Charles Lindbergh a vybor America First prudko naňho úto?ili ako na nezodpovedného vojnového ?tvá?a. Ke? Nemecko v júni 1941 napadlo Sovietsky zv?z, súhlasil s roz?írením Lend-Lease na Sovietov. Roosevelt tak zaviazal USA na strane Spojencov politikou "v?etkej pomoci bez vojny". V júli 1941 schválil vytvorenie úradu koordinátora pre medziamerické zále?itosti, ktory mal ?eli? vnímanym propagandistickym snahám Nemecka a Talianska v Latinskej Amerike.

V auguste 1941 sa uskuto?nilo tajné bilaterálne stretnutie Roosevelta a Churchilla, na ktorom vypracovali návrh Atlantickej charty, v ktorej sa koncep?ne na?rtli globálne vojnové a povojnové ciele. Bola to prvá z viacerych vojnovych konferencií; Churchill a Roosevelt sa osobne stretli e?te desa?krát. Hoci Churchill naliehal na americké vyhlásenie vojny Nemecku, Roosevelt veril, ?e Kongres odmietne akyko?vek pokus o zapojenie USA do vojny. V septembri nemecká ponorka vystrelila na americky torpédoborec Greer a Roosevelt vyhlásil, ?e americké námorníctvo prevezme úlohu sprievodu spojeneckych konvojov v Atlantiku a? po Britániu a bude strie?a? na nemecké lode alebo ponorky Kriegsmarine, ak vstúpia do zóny amerického námorníctva. Pod?a historika Georgea Donelsona Mossa Roosevelt "zavádzal" Ameri?anov tym, ?e o incidente s Greerom informoval ako o nevyprovokovanom nemeckom útoku na mierovú americkú lo?. Táto politika "strie?a? na mieste" v skuto?nosti vyhlásila Nemecku námornú vojnu a Ameri?ania ju podporovali v pomere 2:1.

Pearl Harbor a vyhlásenie vojny

Roosevelt a Winston Churchill na palube lode HMS Prince of Wales na stretnutí Atlantickej charty v roku 1941

Po nemeckej invázii do Po?ska sa Roosevelt aj jeho najvy??í vojensky ?táb sústredili predov?etkym na vojnu v Európe, ale Japonsko tie? predstavovalo problém pre zahrani?nú politiku. Vz?ahy s Japonskom sa od jeho invázie do Mand?uska v roku 1931 neustále zhor?ovali a Rooseveltova podpora ?íny ich e?te zhor?ila. Ke??e vojna v Európe zamestnávala pozornos? hlavnych koloniálnych mocností, japonskí predstavitelia sa zamerali na zranite?né kolónie, ako napríklad Holandskú vychodnú Indiu, Francúzsku Indo?ínu a britské Malajsko. Po tom, ?o Roosevelt oznámil ?íne p??i?ku vo vy?ke 100 miliónov dolárov (v roku 2022 ekvivalent 2,1 miliardy dolárov) ako reakciu na japonskú okupáciu severnej ?asti Francúzskej Indo?íny, Japonsko podpísalo trojstranny pakt s Nemeckom a Talianskom. Pakt zav?zoval ka?dú krajinu bráni? ostatné krajiny pred útokom a Nemecko, Japonsko a Taliansko sa stali známymi ako mocnosti Osi. Vrchné velenie japonskej armády, ktoré prekonalo zástancov napadnutia Sovietskeho zv?zu, úspe?ne presadzovalo dobytie juhovychodnej ázie, aby si zabezpe?ilo trvaly prístup k surovinám. V júli 1941, po tom, ako Japonsko obsadilo zvy?ok Francúzskej Indo?íny, Roosevelt preru?il predaj ropy Japonsku, ?ím ho pripravil o viac ako 95 % zásob ropy. Podriadil tie? filipínsku armádu americkému veleniu a generála Douglasa MacArthura op?tovne zaradil do aktívnej slu?by, aby velil americkym silám na Filipínach.

Roosevelt podpisuje vyhlásenie vojny Japonsku 8. decembra 1941

Roosevelt podpisuje vyhlásenie vojny Nemecku 11. decembra 1941

Japoncov embargo rozzúrilo a japonskí vodcovia boli odhodlaní zaúto?i? na Spojené ?táty, ak embargo nezru?ia. Rooseveltova administratíva nebola ochotná zmeni? túto politiku a minister zahrani?nych vecí Hull zablokoval potenciálny summit medzi Rooseveltom a premiérom Fumimarom Konoem. Po neúspechu diplomatickych snáh schválila japonská Tajná rada úder proti Spojenym ?tátom. Japonci verili, ?e zni?enie ázijskej flotily Spojenych ?tátov (umiestnenej na Filipínach) a Tichomorskej flotily Spojenych ?tátov (umiestnenej v Pearl Harbor na Havaji) je nevyhnutné na dobytie juhovychodnej ázie. Dňa 7. decembra 1941 Japonci prekvapivo zaúto?ili na Pearl Harbor, vyradili hlavnú americkú flotilu bojovych lodí a zabili 2 403 americkych vojakov a civilistov. Sú?asne samostatné japonské opera?né skupiny zaúto?ili na Thajsko, britsky Hongkong, Filipíny a ?al?ie ciele. Roosevelt vyzval na vojnu vo svojom "neslávnom prejave" v Kongrese, v ktorom povedal: "V?era, 7. decembra 1941 - dátum, ktory zostane neslávne známy - boli Spojené ?táty americké náhle a zámerne napadnuté námornymi a leteckymi silami Japonského cisárstva." Kongres takmer jednomyse?ne vyhlásil Japonsku vojnu. Po Pearl Harbore sa protivojnové nálady v Spojenych ?tátoch zo dňa na deň do zna?nej miery vyparili. Dňa 11. decembra 1941 Hitler a Mussolini vyhlásili vojnu Spojenym ?tátom, ktoré odpovedali rovnakou mincou.

V???ina vedcov odmietla kon?pira?né teórie o tom, ?e Roosevelt alebo iní vysokí vládni predstavitelia vedeli vopred o útoku na Pearl Harbor. Japonci svoje tajomstvá prísne strá?ili. Vysokí americkí predstavitelia si boli vedomí, ?e vojna sa blí?i, ale útok na Pearl Harbor neo?akávali. Roosevelt o?akával, ?e Japonci zaúto?ia bu? na Holandskú vychodnú Indiu, alebo na Thajsko.

Vojnové plány

územie kontrolované Spojencami (modrá a ?ervená) a mocnos?ami Osi (?ierna) v júni 1942

Koncom decembra 1941 sa Churchill a Roosevelt stretli na konferencii v Arcadii, na ktorej sa stanovila spolo?ná stratégia USA a Ve?kej Británie. Obaja sa dohodli na stratégii Európa na prvom mieste, ktorá uprednostňovala porá?ku Nemecka pred Japonskom. USA a Ve?ká Británia zriadili Kombinovany vybor ná?elníkov ?tábov na koordináciu vojenskej politiky a Kombinovanú radu pre pride?ovanie munície na koordináciu pride?ovania zásob. Dosiahla sa aj dohoda o zriadení centralizovaného velite?stva v tichomorskom priestore s názvom ABDA, pomenovaného pod?a americkych, britskych, holandskych a austrálskych síl v tomto priestore. Dňa 1. januára 1942 Spojené ?táty a ostatné spojenecké mocnosti vydali Deklaráciu Spojenych národov, v ktorej sa ka?dy národ zaviazal porazi? mocnosti Osi.

V roku 1942 Roosevelt vytvoril novy orgán, Joint Chiefs of Staff, ktory prijímal kone?né rozhodnutia o americkej vojenskej stratégii. Admirál Ernest J. King ako ?éf námornych operácií velil námorníctvu a námornej pechote, zatia? ?o generál George C. Marshall viedol armádu a nominálne riadil vzdu?né sily, ktorym v praxi velil generál Hap Arnold. Zjednotenym ná?elníkom ?tábov predsedal admirál William D. Leahy, najvy??í d?stojník v armáde. Roosevelt sa vyhybal mikromanagementu vojny a v???inu rozhodnutí nechával na svojich najvy??ích vojenskych d?stojníkov. Jeho civilní nominanti sa starali o odvody a obstarávanie ?udí a vybavenia, ale ?iadni civilisti - dokonca ani ministri vojny alebo námorníctva - nemali mo?nos? vyjadri? sa k stratégii. Roosevelt sa vyhybal ministerstvu zahrani?nych vecí a diplomaciu na vysokej úrovni viedol prostredníctvom svojich pomocníkov, najm? Harryho Hopkinsa, ktorého vplyv posilňovala kontrola nad fondmi Lend-Lease.

Jadrovy program

V auguste 1939 Leó Szilárd a Albert Einstein poslali Rooseveltovi Einsteinov-Szilárdov list, v ktorom varovali pred mo?nym nemeckym projektom vyvoja jadrovych zbraní. Szilard si uvedomoval, ?e nedávno objaveny proces jadrového ?tiepenia by sa mohol pou?i? na vytvorenie zbrane hromadného ni?enia. Roosevelt sa obával d?sledkov toho, ?e by Nemecko získalo vyhradné vlastníctvo tejto technológie, a povolil predbe?ny vyskum jadrovych zbraní. Po útoku na Pearl Harbor Rooseveltova administratíva zabezpe?ila finan?né prostriedky na pokra?ovanie vyskumu a vybrala generála Leslieho Grovesa, aby dohliadal na projekt Manhattan, ktorého úlohou bolo vyvinú? prvé jadrové zbrane. Roosevelt a Churchill sa dohodli na spolo?nom pokra?ovaní projektu a Roosevelt pomohol zabezpe?i? spoluprácu americkych vedcov s ich britskymi kolegami.

Vojnové konferencie

?ankaj?ek, Roosevelt a Winston Churchill na konferencii v Káhire

Roosevelt zaviedol pojem "?tyria policajti" na ozna?enie "ve?kej ?tvorky" spojeneckych mocností druhej svetovej vojny" - Spojenych ?tátov, Spojeného krá?ovstva, Sovietskeho zv?zu a ?íny. "Ve?ká trojka" Roosevelt, Winston Churchill a sovietsky vodca Josif Stalin spolu s ?ínskym generalissimom ?ankaj?kom neformálne spolupracovali na pláne, v ktorom sa americké a britské vojská sústre?ovali na Západe; sovietske vojská bojovali na vychodnom fronte; a ?ínske, britské a americké vojská bojovali v ázii a Tichomorí. Spojené ?táty tie? pokra?ovali v posielaní pomoci prostredníctvom programu Lend-Lease Sovietskemu zv?zu a ?al?ím krajinám. Spojenci formulovali stratégiu na sérii konferencií na vysokej úrovni, ako aj prostredníctvom kontaktov cez diplomatické a vojenské kanály. Od mája 1942 Sovieti naliehali na anglo-americkú inváziu do Nemcami okupovaného Francúzska, aby odklonili vojská z vychodného frontu. Churchill a Roosevelt sa v obave, ?e ich sily e?te nie sú pripravené, rozhodli odlo?i? takúto inváziu minimálne do roku 1943 a namiesto toho sa sústredi? na vylodenie v severnej Afrike, známe ako operácia Torch.

Churchill, Roosevelt a Stalin na Jaltskej konferencii, február 1945, dva mesiace pred Rooseveltovou smr?ou

V novembri 1943 sa Roosevelt, Churchill a Stalin stretli, aby prediskutovali stratégiu a povojnové plány na Teheránskej konferencii, kde sa Roosevelt prvykrát stretol so Stalinom. Británia a Spojené ?táty sa zaviazali otvori? druhy front proti Nemecku v roku 1944, zatia? ?o Stalin sa zaviazal vstúpi? do vojny proti Japonsku v bli??ie neur?enom termíne. Následné konferencie v Bretton Woods a Dumbarton Oaks vytvorili rámec pre povojnovy medzinárodny menovy systém a OSN, medzivládnu organizáciu podobnú neúspe?nej Lige národov. Roosevelt, ktory prevzal Wilsonov kabát, presadzoval zriadenie Organizácie Spojenych národov ako svoju najvy??iu povojnovú prioritu. O?akával, ?e ju budú kontrolova? Washington, Moskva, Londyn a Peking a ?e bude rie?i? v?etky hlavné svetové problémy.

Roosevelt, Churchill a Stalin sa druhykrát stretli na Jaltskej konferencii vo februári 1945 na Kryme. S blí?iacim sa koncom vojny v Európe sa Roosevelt sústredil predov?etkym na presved?enie Stalina, aby vstúpil do vojny proti Japonsku; ná?elníci ?tábov odhadovali, ?e americká invázia do Japonska by sp?sobila a? milión americkych obetí. Na oplátku bola Sovietskemu zv?zu pris?úbená kontrola nad ázijskymi územiami, napríklad nad ostrovom Sachalin. Títo traja lídri sa dohodli, ?e v roku 1945 usporiadajú konferenciu s cie?om zalo?i? Organizáciu Spojenych národov, a dohodli sa aj na ?truktúre Bezpe?nostnej rady OSN, ktorej úlohou bude zabezpe?i? medzinárodnú bezpe?nos?. Roosevelt nepresadil okam?itú evakuáciu sovietskych vojakov z Po?ska, ale dosiahol vydanie Deklarácie o oslobodenej Európe, ktorá s?ubovala slobodné vo?by v krajinách, ktoré boli okupované Nemeckom. Samotné Nemecko nemalo by? rozkúskované, ale malo by? spolo?ne okupované Spojenymi ?tátmi, Francúzskom, Ve?kou Britániou a Sovietskym zv?zom. Proti sovietskemu tlaku Roosevelt a Churchill odmietli súhlasi? s tym, aby sa Nemecku po vojne ulo?ili obrovské reparácie a deindustrializácia. Rooseveltova úloha na Jaltskej konferencii bola kontroverzná; kritici mu vy?ítajú, ?e naivne d?veroval Sovietskemu zv?zu, ?e umo?ní slobodné vo?by vo vychodnej Európe, zatia? ?o zástancovia tvrdia, ?e vzh?adom na sovietsku okupáciu a potrebu spolupráce so Sovietskym zv?zom mohol Roosevelt pre vychodoeurópske krajiny urobi? len málo.

Priebeh vojny

Spojenci v novembri 1942 vtrhli do francúzskej severnej Afriky a v priebehu nieko?kych dní po vylodení zabezpe?ili kapituláciu vichystickych francúzskych síl. Na konferencii v Casablance v januári 1943 sa Spojenci dohodli, ?e porazia sily Osi v severnej Afrike a potom za?nú inváziu na Sicíliu, pri?om útok na Francúzsko sa uskuto?ní v roku 1944. Roosevelt na konferencii tie? oznámil, ?e prijme len bezpodmiene?nú kapituláciu Nemecka, Japonska a Talianska. Vo februári 1943 dosiahol Sovietsky zv?z ve?ké ví?azstvo v bitke o Stalingrad a v máji 1943 Spojenci zabezpe?ili kapituláciu viac ako 250 000 nemeckych a talianskych vojakov v severnej Afrike, ?ím sa skon?ila severoafrická kampaň. Spojenci za?ali inváziu na Sicíliu v júli 1943 a nasledujúci mesiac ostrov dobyli. V septembri 1943 Spojenci získali od talianskeho premiéra Pietra Badoglia prímerie, ale Nemecko rychlo obnovilo Mussoliniho moc. Spojenecká invázia do kontinentálneho Talianska sa za?ala v septembri 1943, ale talianska kampaň pokra?ovala a? do roku 1945, ke??e nemecké a talianske jednotky kládli spojeneckému postupu odpor.

Spojenci (modrá a ?ervená) a mocnosti Osi (?ierna) v decembri 1944

Za velite?a invázie do Francúzska si Roosevelt vybral generála Dwighta D. Eisenhowera, ktory úspe?ne velil mnohonárodnej koalícii v severnej Afrike a na Sicílii. Eisenhower za?al operáciu Overlord 6. júna 1944. Spojenci s podporou 12 000 lietadiel a najv???ích námornych síl, aké kedy boli zhroma?dené, úspe?ne vytvorili predmostie v Normandii a potom postupovali ?alej do Francúzska. Hoci sa Roosevelt zdráhal podpori? nezvolenú vládu, v júli 1944 uznal Do?asnú vládu Francúzskej republiky Charlesa de Gaulla za faktickú vládu Francúzska. Po oslobodení v???iny Francúzska v októbri 1944 oficiálne uznal de Gaullovu vládu. V nasledujúcich mesiacoch Spojenci oslobodili ?al?ie územia a za?ali inváziu do Nemecka. Do apríla 1945 sa nacisticky odpor zrútil tvárou v tvár postupu západnych spojencov aj Sovietskeho zv?zu.

V prvych ty?dňoch vojny Japonsko dobylo Filipíny a britské a holandské kolónie v juhovychodnej ázii. Japonsky postup dosiahol svoj maximálny rozsah v júni 1942, ke? americké námorníctvo dosiahlo rozhodujúce ví?azstvo v bitke o Midway. Americké a austrálske sily potom za?ali pomalú a nákladnú stratégiu nazyvanú preskakovanie ostrovov alebo skok cez tichomorské ostrovy s cie?om získa? základne, z ktorych by bolo mo?né na Japonsko nasadi? strategické letectvo a z ktorych by bolo mo?né Japonsko napokon napadnú?. Na rozdiel od Hitlera sa Roosevelt priamo nezú?astňoval na taktickych námornych operáciách, hoci schva?oval strategické rozhodnutia. ?iasto?ne ustúpil naliehavym po?iadavkám verejnosti a Kongresu, aby sa proti Japonsku venovalo viac úsilia, ale v?dy trval na tom, aby bolo na prvom mieste Nemecko. Sila japonského námorníctva bola zdecimovaná v bitke pri Leytskom zálive a do apríla 1945 Spojenci znovu získali ve?kú ?as? strateného územia v Tichomorí.

Domáci front

Domáci front podliehal dynamickym sociálnym zmenám po?as celej vojny, hoci vnútro?tátne otázky u? neboli Rooseveltovym najnaliehavej?ím politickym záujmom. Vojenská vystavba podnietila hospodársky rast. Nezamestnanos? klesla zo 7,7 milióna na jar 1940 na 3,4 milióna na jeseň 1941 a na 1,5 milióna na jeseň 1942 z 54 miliónov pracovnych síl. Narastal nedostatok pracovnych síl, ?o urychlilo druhú vlnu ve?kého s?ahovania Afroameri?anov, farmárov a vidieckeho obyvate?stva do vyrobnych centier. Afroameri?ania z Juhu odchádzali do Kalifornie a ?al?ích ?tátov západného pobre?ia za novymi pracovnymi miestami v obrannom priemysle. Na zaplatenie zvy?enych vládnych vydavkov v roku 1941 navrhol, aby Kongres uzákonil daň z príjmu vo vy?ke 99,5 % na v?etky príjmy nad 100 000 USD; ke? návrh nepre?iel, vydal nariadenie, ktorym zaviedol daň z príjmu vo vy?ke 100 % na príjmy nad 25 000 USD, ktoré Kongres zru?il. Zákon o príjmoch z roku 1942 zaviedol najvy??ie daňové sadzby a? 94 % (po zoh?adnení dane z nadmernych ziskov), vyrazne zvy?il daňovy základ a zaviedol prvú federálnu zrá?kovú daň. V roku 1944 Roosevelt po?iadal Kongres, aby prijal zákon o zdanení v?etkych "neprimeranych" ziskov, a to tak právnickych, ako aj fyzickych os?b, a podporil tak ním deklarovanú potrebu vy?e 10 miliárd USD príjmov na vojnu a iné vládne opatrenia. Kongres prelomil Rooseveltovo veto a schválil men?í zákon o príjmoch, ktory priniesol 2 miliardy dolárov.

V roku 1942 sa vojnová vyroba vyrazne zvy?ila, ale nedosiahla Rooseveltove ciele, ?iasto?ne kv?li nedostatku pracovnych síl. úsilie brzdili aj po?etné ?trajky, najm? v uho?nom a ?elezni?nom priemysle, ktoré trvali a? do roku 1944. Napriek tomu Spojené ?táty v rokoch 1941 a? 1945 vyrobili 2,4 milióna nákladnych automobilov, 300 000 vojenskych lietadiel, 88 400 tankov a 40 miliárd nábojov. Vyrobná kapacita Spojenych ?tátov zatienila vyrobnú kapacitu ostatnych krajín; napríklad v roku 1944 Spojené ?táty vyrobili viac vojenskych lietadiel ako kombinovaná produkcia Nemecka, Japonska, Ve?kej Británie a Sovietskeho zv?zu. Biely dom sa stal najvy??ím miestom pre sprostredkovanie, zmierovanie alebo arbitrá? v oblasti práce. Jedna konkrétna ?arvátka sa odohrala medzi viceprezidentom Wallaceom, ktory stál na ?ele Rady pre hospodársku vojnu, a Jesse H. Jonesom, ktory mal na starosti Rekon?truk?nú finan?nú korporáciu; obe agentúry prevzali zodpovednos? za nákup gumárenskych zásob a dostali sa do sporu o financovanie. Roosevelt spor vyrie?il rozpustením oboch agentúr. V roku 1943 zriadil úrad pre vojnovú mobilizáciu, ktory mal dohliada? na domáci front; agentúru viedol James F. Byrnes, ktory sa v?aka svojmu vplyvu stal známym ako "asistent prezidenta".

Roosevelt oznámil plán zákona o sociálnych a hospodárskych právach v prejave o stave únie, ktory bol odvysielany 11. januára 1944 (úryvok).

Roosevelt vo svojom prejave o stave únie v roku 1944 obhajoval my?lienku, ?e Ameri?ania by mali pova?ova? základné hospodárske práva za druhú listinu práv. Uviedol, ?e v?etci Ameri?ania by mali ma? právo na "primeranú lekársku starostlivos?", "dobré vzdelanie", "slu?ny domov" a "u?ito?nú a platenú prácu". V najambicióznej?om domácom návrhu svojho tretieho funk?ného obdobia navrhol zákon o vojenskom d?chodku, ktory by vytvoril rozsiahly program dávok pre vracajúcich sa vojakov. Vyhody zah?ňali post-sekundárne vzdelávanie, lekársku starostlivos?, poistenie v nezamestnanosti, pracovné poradenstvo a lacné p??i?ky na domy a podniky. Návrh zákona G.I. Bill bol jednomyse?ne schváleny v oboch komorách Kongresu a v júni 1944 bol podpísany ako zákon. Z p?tnástich miliónov Ameri?anov, ktorí slú?ili v druhej svetovej vojne, viac ako polovica vyu?ila mo?nosti vzdelávania, ktoré poskytoval G.I. Bill.

Zhor?ujúci sa zdravotny stav

Zdravotny stav Roosevelta, ktory po?as celého dospelého ?ivota faj?il, sa zhor?oval minimálne od roku 1940. V marci 1944, krátko po svojich 62. narodeninách, sa podrobil vy?etreniam v nemocnici Bethesda Hospital a zistilo sa, ?e má hypertenziu, aterosklerózu, ischemickú chorobu srdca sp?sobujúcu angínu pektoris a kongestívne zlyhanie srdca.

Nemocni?ní lekári a dvaja externí ?pecialisti mu nariadili odpo?inok. Jeho osobny lekár, admirál Ross McIntire, vytvoril denny rozvrh, ktory zakazoval obchodnym hos?om obedova? a zah?ňal dve hodiny odpo?inku denne. Po?as predvolebnej kampane v roku 1944 McIntire nieko?kokrát poprel, ?e by Rooseveltovo zdravie bolo zlé; 12. októbra napríklad vyhlásil, ?e "prezidentovo zdravie je úplne v poriadku. Nemá absolútne ?iadne organické ?a?kosti." Roosevelt si uvedomoval, ?e jeho zhor?ujúci sa zdravotny stav by mu nakoniec mohol znemo?ni? pokra?ova? vo funkcii prezidenta, a v roku 1945 povedal d?verníkovi, ?e po skon?ení vojny mo?no odstúpi z prezidentského úradu.

Vo?by v roku 1944

Vysledky volebného hlasovania v roku 1944

Hoci niektorí demokrati boli proti Rooseveltovej nominácii v roku 1940, prezident mal len malé problémy s op?tovnou nomináciou na Národnom zhroma?dení Demokratickej strany v roku 1944. Pred zjazdom dal jasne najavo, ?e sa uchádza o ?al?ie funk?né obdobie, a v jedinom prezidentskom hlasovaní na zjazde získal drvivú v???inu delegátov, hoci men?ina ju?anskych demokratov hlasovala za Harryho F. Byrda. Vedúci predstavitelia strany ho presvied?ali, aby z kandidátky vynechal viceprezidenta Wallacea, preto?e ho pova?ovali za volebnú prí?a? a zlého potenciálneho nástupcu v prípade jeho smrti. Roosevelt uprednostňoval Byrnesa ako Wallaceovho náhradníka, ale nechal sa presved?i?, aby podporil senátora Harryho S. Trumana z Missouri, ktory sa preslávil vy?etrovaním neefektívnosti vojnovej vyroby a bol prijate?ny pre r?zne frakcie strany. V druhom hlasovaní o viceprezidentovi na zjazde Truman porazil Wallacea a získal nomináciu.

Republikáni nominovali Thomasa E. Deweyho, guvernéra ?tátu New York, ktory mal vo svojej strane poves? liberála. Obviňovali Rooseveltovu administratívu z domácej korupcie a byrokratickej neefektívnosti, ale Deweyho najú?innej?ím ?ahom bolo nenápadne nastoli? otázku veku. Napadol prezidenta ako "unaveného starca", ktory má vo svojom kabinete "unavenych starcov", a d?razne nazna?il, ?e prezidentova nevyraznos? sp?sobila menej ne? vyrazné o?ivenie hospodárstva. Roosevelt bol v roku 1944 unavenym mu?om, ako to mohla v???ina pozorovate?ov vidie? z jeho úbytku hmotnosti a o?umelého vzh?adu. Ke? v?ak Roosevelt koncom septembra 1944 vá?ne vstúpil do kampane, prejavil dostatok vá?ne, aby rozptylil v???inu obáv a odvrátil útoky republikánov. Ke??e vojna stále zúrila, vyzyval voli?ov, aby "nemenili kone uprostred prúdu". Odbory, ktoré po?as vojny rychlo rástli, Roosevelta plne podporovali. Vo vo?bách v roku 1944 zví?azili Roosevelt a Truman, ktorí porazili Deweyho a jeho protikandidáta Johna W. Brickera so ziskom 53,4 % hlasov voli?ov a 432 z 531 hlasov volite?ov. Prezident viedol kampaň v prospech silnej Organizácie Spojenych národov, tak?e jeho ví?azstvo symbolizovalo podporu budúcej ú?asti národa v medzinárodnom spolo?enstve.

Posledné mesiace a smr?

Posledná Rooseveltova fotografia z 11. apríla 1945, deň pred jeho smr?ou

Ke? sa Roosevelt vrátil z Jaltskej konferencie do Spojenych ?tátov, mnohí boli ?okovaní, ke? videli, ako staro, vychudnuto a chabo vyzerá. Hovoril sediac v miestnosti snemovne, ?o bol bezprecedentny ústupok jeho fyzickej neschopnosti. V priebehu marca 1945 poslal Stalinovi ostro formulované správy, v ktorych ho obvinil z poru?enia svojich jaltskych záv?zkov tykajúcich sa Po?ska, Nemecka, vojnovych zajatcov a ?al?ích otázok. Ke? Stalin obvinil západnych spojencov, ?e za jeho chrbtom plánujú separátny mier s Hitlerom, Roosevelt mu odpovedal: "Nem??em sa vyhnú? pocitu trpkej nevra?ivosti vo?i va?im informátorom, nech je to ktoko?vek, za takéto ohavné prekrúcanie mojich ?inov alebo ?inov mojich d?veryhodnych podriadenych." Dňa 29. marca 1945 odi?iel Roosevelt do Malého bieleho domu vo Warm Springs v Georgii, aby si oddychol pred o?akávanym vystúpením na zakladajúcej konferencii Organizácie Spojenych národov.

Popoludní 12. apríla 1945 v meste Warm Springs v Georgii, ke? sedel pri portréte od Elizabeth Shoumatoffovej, povedal: "Stra?ne ma bolí hlava." Potom sa v bezvedomí zrútil dopredu v kresle a odniesli ho do jeho spálne. Prezidentov o?etrujúci kardiológ Howard Bruenn diagnostikoval masívne vnútromozgové krvácanie. O 15:35 Roosevelt zomrel vo veku 63 rokov.

Rooseveltov pohrebny sprievod vo Washingtone, D.C., sledovany 300 000 divákmi, 14. apríla 1945

Nasledujúce ráno bolo jeho telo ulo?ené do rakvy s vlajkou a nalo?ené do prezidentského vlaku na cestu sp?? do Washingtonu. Na trase sa zhroma?dili tisíce ?udí, aby mu vzdali úctu. Po pohrebe v Bielom dome 14. apríla ho previezli vlakom z Washingtonu do jeho rodného domu v Hyde Parku. Dňa 15. apríla bol na svoje ?elanie pochovany v ru?ovej záhrade svojho sídla Springwood.

Rooseveltovo zhor?ujúce sa fyzické zdravie bolo pred verejnos?ou utajované. Jeho smr? vyvolala ?ok a smútok na celom svete. Po?as 30-dňového smútku Nemecko kapitulovalo, ale Harry Truman (ktory nastúpil po Rooseveltovi na prezidentsky post) nariadil, aby vlajky zostali na pol ?rde; Rooseveltovej pamiatke venoval aj Deň ví?azstva v Európe a jeho oslavy. Druhá svetová vojna sa skon?ila podpísaním kapitulácie Japonska v septembri.

Ob?ianske práva, repatriácia, internácia a ?idia

Oficiálny portrét prezidenta Roosevelta od Franka O. Salisburyho, okolo roku 1947

Roosevelt bol vnímany ako hrdina mnohymi Afroameri?anmi, katolíkmi a ?idmi a bol ve?mi úspe?ny pri získavaní ve?kej v???iny tychto voli?ov do svojej koalície Nového údelu. Od jeho prvého funk?ného obdobia a? do roku 1939 pokra?ovala za Roosevelta mexická repatriácia, ktorú za?al prezident Herbert Hoover a o ktorej dnes vedci tvrdia, ?e bola formou etnickej ?istky vo?i Ameri?anom mexického p?vodu. Roosevelt ukon?il federálnu ú?as? na deportáciách. Po roku 1934 sa po?et deportácií zní?il pribli?ne o 50 %. Nepokúsil sa v?ak potla?i? deportácie na miestnej alebo ?tátnej úrovni. Mexickí Ameri?ania boli jedinou skupinou, ktorá bola vyslovne vylú?ená z vyhod Nového údelu. Odňatie práva na spravodlivy proces Mexi?anom sa uvádza ako precedens pre Rooseveltovu internáciu japonskych Ameri?anov v koncentra?nych táboroch po?as druhej svetovej vojny. Získal silnú podporu Ameri?anov ?ínskeho a filipínskeho p?vodu, ale nie japonskych Ameri?anov, ke??e po?as vojny predsedal ich internácii. Afroameri?anom a p?vodnym obyvate?om Ameriky sa darilo v dvoch programoch pomoci v rámci Nového údelu, a to v programe Civilian Conservation Corps a v programe Indian Reorganization Act. Sitkoff uvádza, ?e WPA "poskytla v 30. rokoch 20. storo?ia ekonomické zázemie pre celú ?erno?skú komunitu a ako hlavny zdroj príjmov konkurovala po?nohospodárstvu aj domácim prácam".

?ivotopisné diela o F.D. Rooseveltovi

• Blaho?, Josef: Opu?těná cesta (Mladá fronta, 1983)
• Blaho?, Josef: F.D. Roosevelt (1985)
• Blundell, Nigel: Franklin Delano Roosevelt (Columbus, 1997)
• Budín, Stanislav: F.D. Roosevelt (Orbis, 1965)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Franklin Delano Roosevelt

Zdroj

Tento ?lánok je ?iasto?ny alebo úplny preklad ?lánku Franklin D. Roosevelt na anglickej Wikipédii.